Minulú jeseň prijala Európska únia rozhodnutie, že po roku 2035 sa nebudú na európskom trhu predávať žiadne nové autá, ktoré produkujú emisie skleníkových plynov. De facto to znamená nahradenie áut so spaľovacím motorom elektromobilmi.
Legislatíva bola prijatá prekvapujúco hladko – súhlasila dokonca aj nemecká vláda, s dlhou históriou blokovania snáh o environmentálne udržateľnejší automobilový sektor. Ministrom za liberálnu FDP, hlavného advokáta automobilovej loby, nakoniec stačil právne nezáväzný dodatok, podľa ktorého mala Európska komisia preskúmať, či a za akých okolností by definíciu „emisne neutrálnych“ spĺňali takzvané syntetické palivá vyrobené z oxidu uhličitého zachyteného z atmosféry.
Po udelení politického súhlasu malo byť finálne schvaľovanie formalitou. Lenže stala sa z neho dráma. Nemecká vláda stiahla súhlas a pripojilo sa k nej aj pár ďalších. Žiadali, aby sa možnosť využitia syntetických palív stala súčasťou záväzného textu. Inak povedané, aby sa nové autá so spaľovacím motorom mohli predávať aj po roku 2035, ak budú využívať uhlíkovo neutrálne palivá.
Konflikt sa skončil kompromisnou dohodu medzi EK a Nemeckom. Teoreticky otvára dvere predajom áut spaľujúcim syntetické palivá. V praxi veľa nezmení. Príbeh nesie niekoľko ponaučení pre zelenú transformáciu (nielen v Európe).
Prvým je jeho politikum. Dôvodom zmeny nemeckého stanoviska bola (aj) vnútropolitická kríza. Vo vládnej koalícii na seba narážajú postoje Zelených a probiznisovej FDP. Nemeckým liberálnom klesajú preferencie (z takmer 15 percent tesne po posledných voľbách na súčasných sedem) a potrebujú symbolické víťazstvo – napríklad „záchranu“ fetiša nemeckého hospodárskeho zázraku, spaľovacie motora.
V misii za „záchranu“ spaľovacích motorov zaznelo viacero nezmyslov a zavádzaní. Napríklad sociálny argument: bez syntetických palív sa stanú osobné autá pre mnohých nedostupné. Ak by sa aj podarilo spustiť všetky v súčasnosti plánované projekty ich produkcie (z ktorých má dnes len zlomok zabezpečené finančné krytie), v roku 2035 pokryje celosvetová produkcia desatinu spotreby osobných automobilov v Nemecku. Navyše ich potrebujeme pre oblasti, v ktorých je elektrifikácia zložitejšia (lodná, letecká doprava).
Ak by sa teda syntetické palivá za niečo viac ako dekádu aj stali cenovo konkurencieschopnými (k čomu majú ďaleko), nebudú ich používať „bežní ľudia“. Ale luxusné modely, fetiše sociálneho statusu. Ak nás naozaj trápi sociálny rozmer, mali by sme investovať do verejnej dopravy, systémov spoločného využívania áut a iných alternatív, o ktorých už dnes vieme, že sú dostupné aj udržateľné.
Aj v environmentálnej kríze však môžu nad racionálnymi argumentmi zvíťaziť partikulárne záujmy a zavádzanie.