V týchto aj ďalších krajinách ich podpora výrazne narástla, v niektorých z nich sú priamo súčasťou vlády. To nie je všetko. Ich politickú agendu a rétoriku preberá rastúce množstvo mainstreamových strán.
Koniec koncov dobrým príkladom je Slovensko. Krajne pravicová Republika má šancu uhrať dvojciferný volebný výsledok. Sme rodina, ktorá sa sama politicky hlási k európskej lepenistickej krajnej pravici, sedí v súčasnej vláde a má dobrú šancu byť aj v tej nasledujúcej. Smer, ktorý sa kedysi (najmä z marketingových dôvodov) označoval za sociálnu demokraciu a štandardnú proeurópsku stredo-ľavú stranu, no dnes definitívne prebral postoje aj rétoriku nacionalistickej, konzervatívnej pravice, vedie predvolebné prieskumy.
Jedným z dôvodov úspechov krajnej pravice je radikalizovaná verejná a politická diskusia. Prostredie množiacich sa kríz, na ktoré politický mainstream nedáva jasné (a rýchle) odpovede, podkopáva verejnú dôveru v štandardné hlasy a otvára priestor extrémom. Úlohu zohráva aj fakt, že veľká časť diskusie sa preniesla do on-line priestoru, ktorému dominujú sociálne siete. Spôsob ich fungovania a biznis model umocňuje hlasy vyvolávajúce emócie – väčšinou negatívne.
To je však len časť vysvetlenia. Druhou je zmena krajnej pravice ako takej. K tradičným témam – xenofóbia, tvrdá imigračná politika, kultúrny konzervativizmus – pridávajú stále viac sociálne. Bratia Talianska premiérky Meloniovej, Švédski demokrati či slovenská Sme rodina vystupujú ako obrancovia sociálneho štátu.
Nie je to len politický marketing. Výskum ukazuje, že ak sa takéto strany dostanú k moci, priamo či nepriamo, prostredníctvom podpory menšinových vlád, presadzujú redistributívne politiky. Ich predstava „sociálneho štátu“ sa však líši od inkluzívneho modelu presadzovaného progresívnou ľavicou. Sociálny štát krajnej pravice kombinuje štedrosť k vybraným a prísny, reštriktívny prístup k ďalším.
Zloženie druhej skupiny sa môže v jednotlivých krajinách líšiť, typicky v nej však nájdete imigrantov, sociálne vylúčené komunity, dlhodobo nezamestnaných, slobodné matky a ďalších, čo nespĺňajú ideologicky podfarbenú definíciu „správneho života“. Ich prístup k sociálnym benefitom je obmedzený a silno podmienený.
Hlavnou úlohou progresívneho sociálneho štátu je emancipácia: dôstojný život má byť dostupný aj tým, ktorí sa dostali – z rôznych dôvodov – do sociálne a ekonomicky ťažkej situácie. Jeho „hnedá“ obdoba plní inú úlohu. Pomáha presadzovať kultúrnu agendu krajnej pravice: „správnu“ formu rodiny, pozíciu a vnímanie etnických, kultúrnych a sexuálnych menšín v spoločnosti.
Jej cieľom nie je zabezpečiť rovnosť (resp. rovnosť príležitostí) v spoločnosti, ale inštitucionalizovať nerovnosti, s hranicami definovanými xenofóbiou, rasizmom, homofóbiou a kultúrnym konzervativizmom.