Technicky vzaté, nejde o clo. Zavedenie novej dane by si totiž vyžiadalo jednomyseľný súhlas všetkých členských štátov únie. Existuje veľké riziko, že niektorá z vlád by mohla schválenie blokovať a vydierať EÚ k ústupku v inej oblasti – opakovane to robí Maďarsko, ktoré chce úniu prinútiť k odblokovaniu peňazí z eurofondov, zmrazených pre nedostatky v oblasti právneho štátu.
Namiesto cla tak bol vytvorený „kompenzačný mechanizmus“. Ak chcú európski producenti energie a veľké priemyselné firmy vypustiť emisie skleníkových plynov, potrebujú na to emisné povolenky. Časť z nich dostanú od národných vlád, zvyšné (a tých je rastúce množstvo) si však musia kúpiť na trhu. Takáto forma „zelenej dane“ zvýhodňuje technológie, ktoré produkujú nižšie emisie a firmy núti k zelenej transformácii výroby. Zároveň však znamená vyššie ceny: výroba sa „predraží“ o cenu emisií, ktoré sú s ňou spojené.
Ich konkurenti vo väčšine ostatných krajín však takéto náklady nemajú. Na európsky trh tak môžu dovážať lacnejšie tovary a tým (neférovo) cenovo konkurovať európskym výrobcom. To má kompenzovať nový mechanizmus: pri dovoze bude musieť importér zaplatiť sumu zodpovedajúcu cene emisných povoleniek, ktoré by musel nakúpiť, ak by bola produkcia umiestnená v krajinách EÚ. Ide teda o fiktívnu „emisnú povolenku“, nie zavedenie novej dane. Vďaka tomu stačila na schválenie mechanizmu kvalifikovaná väčšina členských krajín. „Uhlíkové clo“ sa nebude vzťahovať na energeticky náročné sektory, ktoré produkujú vysoké emisie, a emisné povolenky tak môžu tvoriť významnú časť konečnej ceny tovaru. Nebude platiť pre všetky krajiny, len pre tie, ktoré nemajú adekvátny domáci mechanizmus zarátavania emisií do výrobnej ceny. Výška sa bude odvíjať od toho, o čo viac emisií spôsobila produkcia v danej krajine v porovnaní s tým, ak by výrobok pochádzal z EÚ. Týka sa to aj dvoch najväčších obchodných partnerov únie, ktorí sú zároveň najväčšími emitentmi skleníkových plynov – Číny a Spojených štátov.
V USA neexistuje federálna daň či povinnosť nákupu emisných povoleniek. Viacero štátov (Kalifornia, Oregon, Washington…) však zaviedlo vlastné systémy. Bidenova administratíva sa zároveň zaviazala k zníženiu emisií o 50 percent do roku 2030 a uhlíkovej neutralite do polovice storočia. Pri súčasných plánoch na dekarbonizáciu amerického priemyslu je pravdepodobné, že importy z USA nebudú musieť platiť „uhlíkové clo“.
Inak je to s Čínou. Tá síce vytvorila vlastný trh s emisnými povolenkami, no zatiaľ pokrýva len veľmi malú časť ekonomiky. Čínska energetika a ťažký priemysel sú navyše emisne náročné, aj pre vysoký podiel používania uhlia. Čínske importy tak pravdepodobne budú musieť platiť clo, čo zvýši ich cenu. Keďže európsky trh je pre Peking dôležitý, „uhlíkové clo“ ho môže prinútiť zvýšiť klimatické ambície.