Bežný volič len s neľúbosťou sleduje, ako bezdomovci na víkend vyprázdňujú napríklad priestor pred Hlavnou stanicou v Bratislave so šomraním, že „teraz tu budú dva dni iba samí poslanci“. Ak sa aj takého zlacneného poslanca opýtate, ako je to teraz v parlamente, on len zaslzené oko zmučene sklopí k zemi a úprimne k vám hlesne: „Psota!“
Podľa Igora Matoviča to však nie je celkom neoprávnené, lebo poslanci majú rôznu kvalitu a ešte rôznejšie nedostatočnú aktivitu. Vie o tom svoje, lebo poslancov mohol pozorovať ako bývalý predseda vlády rovno z vtáčej perspektívy, no hneď nato ako bývalý minister financií aj zboku. Ak by k takému zníženiu predsa len došlo, jeho poslancom by potom platy „dorovnal“ buď on sám, teda ako predseda hnutia OĽaNO, alebo Pavlínka, teda, aspoň podľa jeho vyjadrení, akási večná predsedníčka samotného Matoviča. Veď to ona sama vyslovila už v roku 2022: „Môj manžel je bojovníkom a rytierom!“
Pričom sa možno oprávnene domnievať, že úlohu a charakter takého rytiera chápe jeho finančne podkutá manželka úplne inak ako španielsky renesančný spisovateľ Miguel de Cervantes Saavedra. Navyše, ak by sa hnutie OľaNO naďalej rozvíjalo celkom podobným spôsobom ako strana Za ľudí Veroniky Remišovej, ktorú už napokon takmer celú postavila „na nohy“ – na základe oduševneného rozhodnutia pred pár rokmi – potom by už veľmi „dorovnávať“ platy predsedami strán ani nebolo komu.
Znepokojenie spoluobčanov je však zbytočné, lebo v najbližšom období nielenže nedôjde k zníženiu týchto platov, ale, naopak, dospeje sa k ich citeľnému zvýšeniu. K veľkej úľave „sociek“ a bezdomovcov, ktorí tak naďalej môžu nerušene pobehovať a bivakovať, kde chcú. Veď napokon aj poslanci bývalej vládnej koalície snívajú už iba o tom, že budú prebiehať zo strany do strany, no najnovšie azda aj z regiónu do regiónu s takmer rovnakou intenzitou ako dajaké smädné ťavy po púšti.
Nasvedčujú tomu už aj pokojné politické debaty v slovenských médiách, ktoré akoby z hľadiska vlády sledovali intelektuálnu tradíciu, zavedenú na našom území starovekým rímskym cisárom a filozofom Marcom Aureliom. Tie v poslednom čase prebiehajú celkom v duchu názvu jeho slávneho diela Hovory k sebe samému. Tak ich najčastejšie chápu aj samotní moderátori, no v nemenšej miere i navzájom k sebe milo prítulní účastníci. Vcelku by sa dalo konštatovať, že vôbec nejde o nejaký predvolebný zápas rôznych strán či nebodaj ideí, no v skutočnosti ide o neobvyklú predvolebnú harmóniu.
Ak sa neskúsení voliči rozhodnú sledovať tieto postmoderné uspávanky napríklad počas tradičného nedeľného obeda, vôbec im už nehrozí, že sa nejako rozčúlia. Len sa poľahky môže stať, že pri nich zadriemu a budú sa potom dusiť neprehltnutým či inak politicky diétnym hltom.