V spoločnostiach uznávajúcich rovnosť pravidiel ako jeden z kľúčových pilierov demokracie by nemala mať miesto. Žena či muž, človek tej či onej farby pleti, takého či onakého politického a náboženského presvedčenia má mať za rovnaký prínos k výkonu firmy rovnakú odmenu. To je samozrejmé. Výkon a zásluhy sú článkami našej viery v spravodlivosť. Platové rozdiely na tomto základe nespochybňujeme. Štvú nás príplatky a výhody „za nič“.
Zákonníky práce a antidiskriminačné zákony stoja na strane zamestnancov. Svojvoľnú nerovnosť prísne odmietajú. Aj zverejňovanie výšky nástupných miezd prináša efekty. Podľa Eurostatu sa rodový rozdiel v odmeňovaní (teda percento, v akom je priemerná hrubá hodinová mzda mužov vyššia ako mzda žien) znížil u nás medzi rokom 2015 a 2022 z 19,7 % na 16, 6 %.
Hlavným zdrojom tohto ukazovateľa však nie sú neprávosti páchané zamestnávateľmi na ženách. Nie je ním ani nižšie vzdelanie, veď podľa Štatistického úradu SR je dnes v našej ekonomike vysokoškolsky vzdelaných žien o stotisíc viac ako mužov. Zastúpenie žien medzi podnikateľmi je síce nižšie (ženy tvoria tretinu podnikateľov so zamestnancami), no rodový platový rozdiel je v základe priemerom miezd zamestnancov.
Za výškou rozdielu v platoch sú najmä rozdielne mzdy v sektoroch a odvetviach ekonomiky. To je známa vec. V netrhových službách, kam patrí veľká časť vzdelávania, zdravotnej a sociálnej starostlivosti a pomoci, pracuje viac ako pol milióna žien a len 196-tisíc mužov. V odvetví informácií a komunikácie, čo je trhová služba a prevažujú v nej muži, sú platy takmer dvojnásobné oproti platom vo vzdelávaní. V nedostatočne financovanom verejnom sektore pracuje 465-tisíc vysokoškoláčok, no len 104-tisíc vysokoškolákov…
Smernica požaduje transparentnosť miezd a kritérií, ktoré vedú k rozdielom miezd mužov a žien, a zavádza príslušné sankcie pre podniky nad 100 zamestnancov. Pre menšie podniky, ktorých je možno na Slovensku a najmä v regiónoch, kde je menej práce, viac, však záväzná nie je. Zavádzané pravidlá sa netýkajú rozdielov medzi sektormi, napríklad platu učiteľky v súkromnej a štátnej škole. Týkať sa budú len učiteľky a učiteľa, zdravotnej sestry a zdravotného brata alebo opatrovateľky a opatrovateľa v rovnakej pracovnej role v identickej ustanovizni daného sektora. To sú podľa smernice „platné porovnávané osoby“.
Pre časť pozorovateľov je smernica nosením dreva do lesa. Platové tabuľky, podmienky platového postupu, kritériá pre udeľovanie nepeňažných bonusov nemá len verejný sektor, ale aj veľké firmy. Smernica by však mohla aspoň stopnúť opakovanie návrhov, aby napríklad učitelia na východnom Slovensku zarábali menej ako v Bratislave, lebo vraj majú nižšie životné náklady. No i tak bude podfinancovaný sektor netrhových služieb naďalej vinný za rodové rozdiely v mzdách a nelichotivé miesto Slovenska v európskom porovnaní.