Druhá svetová vojna sa začala ako snaha totalitných režimov o prekreslenie mapy Európy. Hlavným hýbateľom bolo nacistické Nemecko – podpora fašistického puču v Španielsku, anšlus Rakúska, obsadenie Sudet a rozbitie Československa – no v momente, keď konflikt prepukol naplno, k agresii sa pridal aj ďalší európsky totalitný režim. Dva a pol týždňa po nacistických armádach zaútočil na Poľsko aj Sovietsky zväz.
Ak k tomu pripočítajme zimný útok na Fínsko a obsadenie troch pobaltských štátov o rok neskôr, stalinský režim bol v začiatkoch konfliktu podobným agresorom ako nacisti. Až Hitlerov útok na Sovietsky zväz vohnal Stalina do spolupráce s demokratickými krajinami. Bolo to spojenectvo z núdze, ktoré prinieslo stredovýchodnej Európe trpké víťazstvo. Hoci sovietska armáda prispela k porážke nacizmu, časti Európy, ktorú obsadila, priniesla čoskoro nový typ neslobody.
Sloboda prišla až s rozpadom sovietskeho imperiálneho bloku a stiahnutím sovietskych okupačných vojsk. Putin a jeho apologéti si však radšej pripomínajú „oslobodenie“ z konca 40. rokov – to, ktoré rozšírilo sovietske impérium a východnej polovici kontinentu prinieslo ďalšie štyri desaťročia totality.
Jedným z dôvodov počiatočných úspechov agresorov bola nejednotnosť demokratických vlád. Nedokázali účinne podporiť protifašistickú opozíciu v Španielsku. Akceptovali obsadenie Rakúska, opustili Československo, nepostavili sa účinne za Poľsko. Ústupky totalitnému režimu, ktorý sa netajil snahou o prekreslenie politických hraníc Európy, prezentovali ako snahu o udržanie mieru. To isté de facto hovoria tí, ktorí prezentujú podporu Ukrajiny ako „predlžovanie vojny“. Ukrajinská sloboda a životy majú byť cenou za pochybný prísľub „mieru“ vo zvyšku Európy. Aspoň pokiaľ to Putinovi nebude vyhovovať inak.
Jednou z reakcií západnej Európy na druhú svetovú vojnu bola politická a hospodárska integrácia. Napriek mnohým problémom pomohla prekonať vnútroeurópske konflikty, ktoré vyvolali dve svetové vojny. Umožnila povojnovú rekonštrukciu. A len vďaka nej môžu európske krajiny dúfať, že nebudú len šachovnicou pre politické hry vonkajších mocností, ale samostatným geopolitickým hráčom.
To je tretia paralela k súčasnému vývoju. Ruské pokusy o obnovu impéria pomôže zastaviť len bezpečnostná, politická a ekonomická integrácia krajín východnej Európy. Ak bude zvládnutá, ponúkne im možnosť samostatne rozhodovať o svojej budúcnosti a posilní Európu. V konečnom dôsledku môže pomôcť aj Rusku: demokratizáciu ťažko zvládne bez toho, aby sa zbavilo imperiálnych snov.
Už o pár dní nás tichí aj hlasní podporovatelia Putina budú presviedčať, že ak si vážime slobodu a odkaz boja proti nacizmu a fašizmu, mali by sme prestať pomáhať Ukrajine. Klamú.