Zvěřina prirovnal našich ekonomických analytikov k stredovekým učencom, ktorí za múrmi kláštorov hľadali odpoveď na otázku, koľko anjelov sa vojde na špičku ihly, a nezaujímalo ich, koľko dedín musí kvôli ich pohodlnému životu od svitu do mrku drieť a hladovať. Zvěřina kacírsky upozorňuje na existenciu ľudí, ktorí nikoho nezaujímajú, a najmenej ekonomických analytikov: na takých, ktorí musia vyžiť z minimálnej mzdy či z dôchodku, prípadne i z menej peňazí, a na stále sa zväčšujúcu skupinu ľudí, ktorí si prácou na plný úväzok nedokážu zarobiť na jedlo a strechu nad hlavou. Predstava, že chudoba je vina a každý si za ňu môže sám, pasuje podľa Zvěřinu na množinu sebcov, nie na spoločnosť. Preto ekonomickí analytici nesmú mať pravdu.
Niektoré texty, a „Stredovek analytikov“ k nim patrí, by bolo treba pravidelne recyklovať, uverejňovať ich povedzme štyrikrát do roka. Kompenzovalo by to cynizmus ekonomických analytikov, ktorí neúnavne recyklujú svoje asociálne ideologické mantry. Zvěřina je však ako publicista v nevýhode, nemôže svoj článok predať ani dvakrát, kým ekonomický analytik môže somariny o neviditeľnej ruke opakovať kade chodí, donekonečna.
Príležitosť presvedčiť verejnosť o svojej užitočnosti má u nás „slobodná trhová ekonomika“ už tridsať rokov. Vďačíme jej za ekonomickú nerovnosť, sociálnu nespravodlivosť, za klientelizmus, korupciu, úžeru, chudobu, ako aj za glorifikáciu egoizmu, bezohľadnosti či chamtivosti. Iba vďaka neúnavnej dezinformačnej osvete ekonomických analytikov si spoločnosť skôr dokáže predstaviť koniec sveta než koniec kapitalizmu. Napriek tomu, že ruka trhu drží občanov pod krkom, stále sa verí, že by bez nej nebolo demokracie!
Prosperita podľa ekonomických analytikov je utópia. Súťaž vždy okrem víťazov generuje porazených. Porazených pribúda, ako zostáva čoraz menej stále bohatších víťazov. Potreba víťazov kontrolovať a ovládať porazených likviduje demokraciu a s ňou i „americký sen“, čiže vieru, že človek múdry, šikovný a pracovitý sa môže vypracovať medzi víťazov. Už dlho je jasné, že sa nič také nestáva.
Kapitalizmus je predisponovaný k sebazničeniu a jediní kto to nevidia, sú ekonomickí analytici, platení za svoju slepotu. Tiež je však možné, že rátajú s tým, že zo všeobecného zmaru povstane ako fénix z popola to, čo sa práve končí, pretože čo iné by to mohlo byť? Lenže tak ako sú veční učenci, rátajúci anjelov na špičke ihly, je večná aj nádej, že sa podarí nájsť tretiu cestu, vybudovať spoločnosť, ktorá bude súčasne slobodná i spravodlivá. Nevieme, či a kedy sa to podarí, ale vieme s určitosťou, že na to neprídu ekonomickí analytici. Nikdy to nebudú mať v náplni práce.