Dosť jej pritom chýbala súvislosť so samotným Slovenskom, lebo sa pokúsila vyriešiť väčšinu veľkých európskych problémov a tých neduhov, čo mimoriadne sužovali všetky krajiny naokolo. Dokonca dve susedné krajiny dospeli k názoru, že by to aj u nich mohlo vďaka tomu vyzerať podobne ako u nás, čo ich natoľko vystrašilo, že nám uzavreli hranice. Vláda istotne nemohla za to, že tieto krajiny boli voči nej až také maloverné. Keby tak nepozerali na následky, vôbec to nemuselo byť.
Ešte dnes je veľmi ťažké posúdiť, či vláda viac robila to, čo nemala, alebo iba nerobila to, čo mala. Nebol však nijaký dôvod kabinet nejako meniť, až kým štátna moc sama nedospela do chorobného štádia istého politického malomocenstva. To znamená, že jej pozvoľna začali odpadávať také dôležité údy, akými sú vo vládnom prostredí ministri. Vytratil sa minister zdravotníctva, potom minister financií a tak podobne. Ich funkcie prirodzene preberal premiér a v snahe pomôcť tejto krajine v jej celkom zúfalej situácii založil z časti zvyšných ministrov novú politickú stranu, ktorej – teda podľa názvu súdiac – mienil dať aspoň sprvu dosť také demokratické nasmerovanie.
Ministri ho v tomto úsilí nechceli nechať nejako výrazne osamoteného, a najmä preto si začali pomáhať navzájom. Teda navzájom si udeľovali sympatické a vcelku milé podporné dotácie. Pričom sa nedalo veľmi šetriť, lebo takého ministra vôbec neupokojí, keď mu dáte raz za pár rokov nejakých sto eur ako dôchodcovi. Preto dotácie boli mastné jak prasa.
Ale napodiv ono politické malomocenstvo iba prehlbovali. Teda ak niekomu dáte takúto poriadnu dotáciu, už sa predsa nebude zaťažovať nejakou, aj tak nadmieru nevýraznou úradníckou činnosťou v nejakej odvolanej vláde. Čím teda vláda s najlepšími úmyslami postupne prichádzala o ďalšie potrebné údy a vládne strany sa potichu a nenápadne rozptyľovali v akejsi zvláštnej provládnej opozícii alebo k moci rovnako prítulnej opozičnej koalícii.
Bolo jasné, že premiér bude potrebovať ešte nejakých pár rokov a aj poriadnu hrču dotácií, aby situáciu najprv upokojil, no potom, ako sa rezolútne verejne vyjadril, opäť aj sám napravil. Výsledkom by azda bola zvláštna forma nevšedného liberálneho monoteizmu, keď by vo vláde zostal úplne sám a vzájomné podporné dotácie by už vlastne nebolo komu dávať, čím by štát nesmierne ušetril. Začal by konečne prosperovať, lebo by nemal nijakú inú možnosť.
Možno i preto nastupuje mladá úradnícka vláda, ktorá azda zmierni tempo onej smutnej nastúpenej cesty. Lenže ako svojho času sarkasticky poznamenal írsky dramatik Oscar Wilde: „Málo rodičov dnes dbá na pokyny svojich detí, staromódny rešpekt pred mladosťou už takmer vymiera.“