Bez najmenšieho zaváhania v tejto zúfalej situácii vydal Sulík slávny pokyn, ktorým zmenil dejiny: „Máme dnes ťažkú úlohu. Treba vypiť bar!“ Istotne išlo tam aj o pitie. Dokonca v množstvách kvapaliny, ktoré by vyľakali aj ostrieľanú smädnú ťavu, ako je to tam v tých púšťach zvykom.
No popri tom všetkom išlo predovšetkým o vlasť. Vyprahnutú zvláštnym spôsobom vládnutia bývalej koalície, no napriek tomu o vlasť stále ešte prahnúcu po nejakom hmatateľnom úspechu tej istej koalície, ktorý by sa nedal prehliadnuť a ktorý by nemohla, ba ani nechcela zaprieť zákerná opozícia. Iba v takejto chvíli môže história spoznať muža, ktorý je na svojom mieste a ktorý je teda konkrétne v bare. Úlohu zrejme splnili.
Napokon išlo o alkohol výlučne z „načatých fliaš“, ktorých tam bolo asi za 58 000 eur (?), ako to poslanci teraz elegantne zdôvodňujú. Nuž nevedno, či je rozumné otvoriť toľko fliaš, totiž azda i všetky fľaše, hneď na začiatku. Lenže v púšti to nijako inak nejde. K úspechu nepochybne prispel aj majiteľ baru svojou žičlivou výzvou „Vypite a zjedzte to, lebo to inak vyhodíme!“
Tak na to upozorňuje predseda parlamentu Boris Kollár, smutný očitý svedok, ktorý si tam dal iba dve kávy s kumysom (čo je asi taká tá žinčica z domáceho kobylieho mlieka). Ťažko to bolo odmietnuť, lebo šlo o ponuku v duchu najvzácnejších dedinských ľudových tradícií: „Stryná, nože si vezmite z tých zázvorníkov! Veď by sme ich aj tak iba sviniam dali!“ Necíti azda nik v podobnej výzve útulnú vôňu domova? Dokázal by jej odolať? A dokázal by to v púšti? Teda v púšti, ktorá je ďaleko od nášho parlamentu, od našej vlády i od nášho domova? Nedokázal.
Každý z účastníkov podujatia preto môže povedať to, čo hovorili všetci obvinení vojnoví zločinci: „Plnili sme iba rozkazy!“ A veru i preto možno v duchu veľkého britského štátnika Winstona Churchilla aj v tejto súvislosti zvolať: „Nikdy v dejinách konfliktu nebolo také množstvo ľudí (rozumej obyvateľov Slovenska) takto zaviazané takej hŕstke (rozumej: slovenských činovníkov)!“
Nuž veru, v tamtých krajinách sa ťažko pije i zadarmo. Je to proti viere i tradíciám. Pamätám si, ako moravskí spolucestujúci nadájali v lodnom bare egyptského barmana. S každým pohárikom ich domácej ekrazitovej slivovice onen statočný muž vliezol do dutiny pod barovým umývadlom, kde liehovinu v prísnom utajení šupol rýchlo do seba s výkrikom: „Ešteže to Alah nevidí!“ V prípade našej „dubajskej smršte“ to azda i videl, no, vzhľadom na ohromné množstvo pálenky, najskôr neveril svojim očiam.