Povinný optimizmus v neľahkej dobe

To, že niet veľa dôvodov pre optimizmus, ešte neznamená, že sa z nás musia stať pesimisti. Práve mizerné pomery sú dôvodom hľadať zdroje nádeje. Existuje optimizmus ako „genetické nastavenie“, čosi, na čom sme nemuseli pracovať, čo sme si nezaslúžili. Keď sa povie, že osudom človeka je jeho povaha, myslí sa tým, že rodený optimista vie čosi dobré nájsť aj na vyloženej katastrofe.

01.06.2023 14:00
debata (19)

A potom je tu optimizmus povinný. To je ten, pre ktorý sa v núdzi musí rozhodnúť rodený pesimista, skeptik. Ide o voľbu z rozumu, danú poznaním, že pesimista má síce zväčša pravdu, ale z tej pravdy nie je žiadny osoh. Povinný optimizmus je sebazáchovná technika, keď sa silou vôle prinútime ignorovať jasné signály, že je všetko stratené, nič nemá cenu, pretože bol prekonaný bod, od ktorého už niet návratu.

Povinným optimistom bol zrejme Franz Kafka, ktorý napísal: „Existuje bod, od ktorého už niet návratu. Ten bod treba dosiahnuť.“ Je to drsná reč, lebo človek sa nešťastiu, ktoré sa naň rúti, prirodzene, inštinktívne bráni. Dobrým príkladom je márny boj proti fanatikom, čo sa dostali k moci. Aktuálne je normálny človek konfrontovaný s ideologickým, klimatickým či genderovým aktivizmom, a márny boj zvádza s politikmi, ktorých si na krátkom vodidle drží korporátna oligarchia či mafia.

Lenže lepšej budúcnosti niet bez toho, že zlo zvíťazí, že zelení fanatici rozvrátia ekonomiku a progresívci rozvrátia morálku a ideologický dozor zadusí slobodnú výmenu názorov, čiže demokraciu. Ten bod, od ktorého už niet návratu, je bod, keď zlo stratí masku, keď víťazstvo pretvarujúcich sa zloduchov vyjaví pravdu o ich skutočnej agende. Keď už je každému jasné, že je záverečná a v tejto krčme už nám nenalejú. Katastrofa, do ktorej smerujeme, je nielen súčasťou, no zrejme i kafkovskou podmienkou riešenia problému: Niet nového začiatku bez konca toho, čo bolo.

Režimy zväčša nepadnú preto, že už je jasné, že z nich profituje iba menšina prominentov a že väčšina tratí. Padnú až vtedy, keď vyčerpajú všetky možnosti, ako sa udržať. Do poslednej chvíle sa neperspektívne režimy opierajú o skorumpovanú byrokraciu, užitočných idiotov, piate kolóny cudzích záujmov a zastrašené mlčiace väčšiny. Povinne optimistický realista však z histórie vie, že dom z karát na veky nevydrží. V predtuche pádu vyhľadáva ostrovčeky pozitívnej deviácie, čiže ľudí, ktorí už v predstihu rozmýšľajú o tom, ako minimalizovať škody, aby sa tu dalo v budúcnosti normálne existovať.

Problém je s tým, čo krachu predchádza, samotný krach dramatický nebýva. Kabáty musia obracať iba fanatickí stúpenci jedinej možnej pravdy. Normálni ľudia sa obliekajú naľahko. Jedného dňa zistí, že kde nič nie je, ani čert neberie. Nepríde žiadny zázrak. Žiadny génius nevymyslí skratku do lepšej budúcnosti. Optimizmus je v nádeji, že k sebe ľudia v núdzi nájdu cestu, že sa z bezprizorných vykorenených sebcov poskladá súdržná komunita. Zo dňa na deň sa neobnoví, čo sa roky zanedbávalo. Potrvá to desaťročia. Ale dopadne to dobre.

© Autorské práva vyhradené

19 debata chyba
Viac na túto tému: #apokalypsa #optimizmus