Zrušenie množstva výnimiek a nastavenie jednotnej 19-percentnej sadzby dane pre firmy a jednotlivcov aj pre DPH vyvolávali údiv v očiach zahraničia a zároveň trpkú realitu bežných obyvateľov. Znamenalo to výraznejšie zdraženie potravín. Stali sme sa po Dánsku druhou krajinou najviac zdaňujúcou potraviny. Zvýšenie daňovej záťaže sa dotklo aj ľudí privyrábajúcich si na brigádach s príjmami do štyroch tisíc korún mesačne, ktorí dovtedy platili daň iba 10 %.
Slovensko postupne od rovnej dane muselo upustiť. Najmä preto, že po prepuknutí krízy v roku 2009 bolo treba zaplátať enormné deficity štátneho rozpočtu a prudké zadlžovanie krajiny. Preto sa zvýšila daň zo zisku firiem na 21 % a v nasledujúcich rokoch aj DPH na úroveň 20 %.
Liberálni ekonómovia pod taktovkou Richarda Sulíka sa pokúšali na prelome rokov 2010 a 2011 zaviesť nový model daňovo-odvodového zaťaženia a celé bremeno odvodov hodiť na plecia zamestnancov pod mantrou superhrubej mzdy a odvodového bonusu. To by umožnilo kozmeticky znížiť daňovú sadzbu u jednotlivcov na 15 %, ktorá by sa však počítala aj zo sumy, ktorú ľudia zaplatili na odvodoch. Boli by tak zdanené aj príjmy, ktoré predstavovali povinné odvody zamestnávateľov. Systém daňového bonusu mal presvedčiť zamestnancov v tom, že aj pri nízkych mzdách sú vlastne pre firmu drahí a nemajú si pýtať vyššie platy. Každé zvýšenie mzdy o jedno euro totiž firmu v súčasnom systéme stojí 1,352 eura.
Celá koncepcia je v medzinárodnom porovnaní absurdita, ktorá nikde nefunguje. Slovenský daňovo-odvodový experiment bol úplne vymazaný pádom vlády Ivety Radičovej v roku 2011 napriek tomu, že krátko predtým už bol schválený v druhom čítaní v Národnej rade. Tragédii sa tak podarilo v poslednej chvíli zabrániť, ale išlo len o prechod z blata do kaluže.
Slovensko sa ani po nastolení monolitickej vlády Roberta Fica, ktorý sa nemusel s nikým deliť o moc, nevybralo osvedčenou cestou budovania sociálne trhovej ekonomiky napríklad podľa vzoru Nemecka a Rakúska, no túto šancu nevyužilo. Zrušenie dane z darovania ešte z čias pravicových vlád nás katapultovalo medzi štáty označované ako práčky špinavých peňazí. Predaj alebo iný prevod nehnuteľnosti sú akcií je u nás lacnejšie, ako predstavuje DPH z predaja bicykla. Čoraz viac potravín preradených do 10-percentnej sadzby DPH dokazuje, že jednotná daň je v podmienkach Slovenska antisociálna.
Zavedenie rovnej dane môžeme prirovnať k situácii, keď by sme rovnaké číslo konfekcie chceli obliecť všetkým občanom krajiny bez ohľadu na postavu. Na rovnú daň, superhrubú mzdu a odvodový bonus treba čo najskôr zabudnúť. A to aj napriek tomu, že k vládnemu kormidlu ďalšieho smerovania krajiny sa predierajú ľudia, ktorí po nich stále túžia. Slovensko však dnes nepotrebuje mať vládu populistov zadlžujúcich krajinu, ktorí sa skrývajú pod pláštikom sociálnej demokracie, ani strany, ktorým bude po voľbách záležať len na horných desaťtisíc najbohatších ľuďoch v krajine.