Dnes buchnutím nafúkaného papierového vrecka, kedysi imitovaním mamutieho zahučania tesne pri uchu postihnutého. Efekt toho jednoduchšieho humoru sa tu nezmenil tisícky rokov. A zbytočne sa nádejať, že tieto žartíky zakapú, keď sa prestanú vyrábať papierové vrecká. Hoci tie igelitové už nebúchajú tak efektne a najmä nie ľahko.
Pravda, úľak i strach síce vyrastajú z akéhosi spoločného základu, ale inak je medzi nimi veľký rozdiel. Efekt preľaknutia je krátkodobý, ale účinok o to silnejší a pointa nemá ďaleko od infarktu myokardu, ak nie ešte čohosi horšieho. Lenže na strachu je nepríjemná tá jeho vytrvalosť. Vie zožierať aj celé roky, až človeka napokon úplne zožerie alebo aspoň dôkladne poobžiera. A pritom si to ten človek vôbec nemusí zapríčiniť sám – napríklad hryzením zlého svedomia z toho, že sa príde na nejakú jeho dávnejšiu nekalosť.
Podstata spočíva v pocite ohrozenosti a tiež bezmocnosti, čo sa možnej obrany týka. Ale vysvetľujte tým ľuďom, že veľmi často majú strach neopodstatnene: z bubákov pod posteľou, zo zrážky s asteroidom, z pristátia mimozemšťanov, z víťazstva demokracie…
Od čias filmového King Konga sa bojíme plachej gorily, azda aj na obrázku. Len čo sa zvečerí, bojíme sa útokov netopierov (hoci tie útočia na hmyz, nie na nás). Nevstúpili by sme do Amazonky, aby nás nezožrali pirane (hoci sú to zdochlinári a dokonca väčšine druhov sa skôr zavďačíte ovocím ako mäsom).
Zomierame od strachu, keď počujeme zavyť vlka (aj keď útok zdravého vlka na človeka ešte nebol zaznamenaný a aj o Červenej čiapočke je známe, že si často vymýšľala).
Nie každý strach je však neopodstatnený. Je totiž možné, že voľby dopadnú ešte horšie ako nepríjemne a že sa – tentoraz výrazne vlastným pričinením – zase budeme báť. A následkom tohto nastupuje strach zo všetkých strachov najstrašnejší: strach zo strachu.