Na konci júla sa bude konať na pôde OSN historický summit o práve na vodu. Dvadsaťštyri krajín, vedených Bolíviou, žiada, aby bolo uznané ako ľudské právo. Ak sa podarí prekonať odpor niekoľkých štátov – najväčšími odporcami sú Británia, USA, Kanada a Austrália – bude to historický krok. Svetové spoločenstvo uzná konsenzuálne právo človeka na bezpečnú a čistú pitnú vodu a sanitáciu.
Ponechajme teraz bokom otázku, čo môže (či má) byť obsahom ľudských práv a zamerajme sa na praktickú stránku. Schválenie práva na vodu určite neznamená, že od nasledujúceho dňa sa vyriešia problémy dvoch miliárd ľudí žijúcich v oblastiach s nedostatkom vody. Nič sa bezprostredne nezmení ani na smutnej štatistike, že každých osem sekúnd zomiera vo svete dieťa na chorobu spôsobenú nedostatkom čistej vody (rovnako ako uznanie práva na život doteraz neviedlo k úplnému zrušeniu trestu smrti). Riešenie problémov sveta s rastúcou populáciou a vyčerpávanými zdrojmi je zložitejšie ako uznanie práva. Je však priznaním záväzku problém riešiť a rámcom, v ktorom má byť riešený.
Podotýkam, spravodlivo riešený. Nie na princípe sily, ale práva, v ktorom sú si ľudia rovní. Netýka sa to len suchých oblastí, v ktorých prebiehajú „vodné konflikty“ (Sudán, Blízky východ atď.), ale aj regiónov s relatívnym dostatkom vody. Prístup k nej tam neobmedzuje vzdialenosť vodných zdrojov, ale ich privatizácia, nie dlhoročné suchá, ale neschopnosť platiť.
Práve Bolívia je asi najznámejším príkladom týchto konfliktov. Koncom 90. rokov vláda pod tlakom Svetovej banky privatizovala dve municipálne vodárenské spoločnosti. Nasledovalo zvyšovanie cien a zhoršovanie kvality vody, čo za pár rokov viedlo k protestom a občianskym nepokojom. V rokoch 2000 a 2005 museli byť kontrakty zrušené, vodárenské spoločnosti sa stali opäť verejnými podnikmi.
Privatizácia vody je globálnym trendom, ktorý neobišiel ani Slovensko. Netýka sa iba vodárenských spoločností, ale aj vodných zdrojov, ktoré potom využíva priemysel či agropriemysel. Uznanie práva na vodu môže byť dôležité pri riešení tých problémov, ktoré nie sú spôsobené prírodnými podmienkami (teda holým faktom, že v niektorých oblastiach vody niet), ale nespravodlivosťou v prístupe k vode. Možno sa miska váh opäť nakloní v prospech verejného vlastníctva vodných zdrojov a infraštruktúry či prísnej regulácie súkromného.
Svetová banka predpovedá, že pri pokračovaní súčasných trendov v roku 2030 prekročí dopyt po vode jej ponuku o 40 percent. V tomto vyjadrení, ktoré zvádza k maltuziánskym záverom, je dôležitý detail skrytý práve vo formulácii „pri pokračovaní dnešných trendov“. „Dnešné trendy“ znamenajú, že ľudia, ktorí si to môžu dovoliť (pretože k nim bola štedrá príroda alebo „ruka trhu“), žijú životným štýlom s vysokou nadspotrebou vody. Tí ostatní sú vytláčaní na okraj existencie.