Krátky slovník slovenského jazyka vysvetľuje zradu ako porušenie vernosti, záväzného sľubu, vierolomnosť. Zrejme aj bez slovníka chápe OČ zradu podobne ako my, obyčajné voličky, obyčajní voliči a zmienený slovník.
Osobne ma na OČovi zaujal najmä tento – vierolomný – rozmer. Do parlamentu sa OČ a ním zneužitá štafáž prekrúžkovali na chrbte strany, ktorá sa verejne hlásila k programovým prioritám, proti ktorým Obyčajní ľudia broja (ono známe legalizovanie marihuany a neheterosexuálnych partnerstiev, interrupcie a pod.). Už to samo osebe je zvláštne. Argument, že OČ a strana Sloboda a Solidarita (SaS) sa stretli v bodoch ekonomických, neobstojí, keďže liberálne a konzervatívne postoje sa zásadne líšia aj hodnotovo. Nerozumiem rozhodnutiu kandidovať na liberálnej kandidátke s konzervatívnou optikou na očiach. A naopak, nerozumiem rozhodnutiu liberálnej strany na svoju kandidátku prijať zakonzervovanú klapkovitosť. Žeby barter?
Voliči a voličky SaS majú na výber pri premýšľaní o zodpovednosti, kto koho vlastne zradil a či to bolo ešte pred voľbami alebo až po nich. A či to náhodou neboli oni/y sami/y, pretože nevideli a nečítali, čo vidieť a čítať mali, kým bol ešte čas. Žiaľ, dnes už táto odpoveď stratila na význame. OČ je tu a spolu so svojou štafážou vytvorili veselé kvarteto ľuptákovského charakteru. V príjemnej krčme by som sa na trojročnom Hugovi (po pár deci vína) pobavila. Že ale táto štvorica drží v rukách opraty politického vydierania, prikrmovaného rasizmom a homofóbiou, za až také zábavné nepovažujem. A to som sa nedotkla hlúpostí, ktoré už Igorom sklamaný Riško a Riškom sklamaný Igor stihli za ten krátky čas od volieb natárať a nastvárať. V mojej sklenej guli opäť husto sneží…