Nemčina a angličtina „zahučali“ ako prvé, nasledovala francúzština a iné, no pri svojom klesaní na smetisko dejín so sebou dokonca paradoxne strhávali aj latinčinu a gréčtinu. Medzi hriechy sa rátali ľudsky neprirodzené činnosti ako čítanie, počúvanie, rozhovory, ktoré triedne už nevykorisťovaných viedli k neregulovateľným stykom so svetom vykorisťovateľov. Veď čo môže byť na svete horšie ako taký rozhovor s „devízovým cudzincom“? Jazykový analfabet si mal dvakrát rozmyslieť, či niekam vycestuje, alebo či bude snívať o vysťahovaní. Alebo pozerať skazenú TV z vedľajšieho štátu.
„Slováci sa zmenili. Už hovoria po anglicky. Ešte pred ôsmimi rokmi vedeli veľmi málo.“ oboznamoval ma v toto leto so svojimi postrehmi grécky taxikár. Skutočne, ešte pred pár rokmi, kto vedel, musel v cudzine často pomáhať nešťastným rodákom v obchodoch, u lekára, na polícii a podobne. Fakt, že sa to citeľne zmenilo, ma potešil. Vo svete sa tak stávame známejší a akceptovanejší. Ani na najvzdialenejšom ostrove už nebude Slovák predstavovať izolované nešťastné a nemé indivíduum, pre ktoré je neprekonateľnou prekážkou zistiť, kedy odchádza loď alebo koľko stoja raňajky.
Dôležité je, že deti sa budú lepšie orientovať aj doma. Ak napríklad malý prváčik zazrie v slovenskom meste nápis „Slovak Pub“, bude vedieť, že tam nemá vstupovať, lebo je to krčma. Spomínam si, ako som pred pár rokmi na terase prímorského penziónu, kde som býval aj s rodinou, zažil nečakaný a ničím neodôvodnený útok opitého domorodca na britských susedov (áno, viem – často to býva aj naopak). Nadával im dlho a nevyberaným spôsobom. Zastavila ho typická anglická „lady“ úplne nevzrušeným tónom: „Počúvajte, ako sa to s nami rozprávate? Veď my sa môžeme aj uraziť! Veď tu bývame samí slušní ľudia: Angličania a Slováci!“