Oficiálne sa nešťastná iracká kapitola uzavrela. Okupačná koalícia, ku ktorej sa Slovensko kedysi hrdo hlásilo, neexistuje. Zdevastovaná krajina, ktorej sme sľubovali demokraciu, a zanechali občiansku vojnu, sa už vraj opäť môže rozhodovať sama. V kultúrnejších (a možno demokratickejších) štátoch bývalej „koalície ochotných“ sa politickí lídri musia za túto vojnu zodpovedať, v tých ostatných sa im to potichu prepečie.
No výrazné zníženie počtu zahraničných jednotiek v Iraku a presunutie pozornosti na Afganistan by nás nemalo zmiasť. Napriek oficiálnemu sťahovaniu v krajine zostane veľké množstvo zahraničných (predovšetkým amerických) jednotiek. A ako to často býva, diabol sa skrýva v detailoch.
V prvom rade, aj po konci augusta zostane v krajine asi 50-tisíc amerických vojakov na 94 základniach. Na jednej strane je to päťkrát menej, ako počas najintenzívnejšej Bushovej kampane. Na strane druhej je to však stále viac, ako tridsaťtisícový americký kontingent, ktorý pôsobil v silách ISAF v Afganistane pred posilnením počtov koncom minulého roka. Dnes majú Spojené štáty v ISAF 79-tisíc vojakov. Prítomnosť v Iraku teda nebude až tak menšia, vzhľadom na to, že Afganistan je prioritou a Irak údajne končiacou sa misiou. Z hľadiska čísiel teda ťažko hovoriť o „konci“.
Oficiálnou úlohou zostávajúcich jednotiek bude výcvik irackej armády, ale aj „protiteroristické misie“. Preklad tohto termínu z vojenského slovníka môže byť dosť voľný.
Americko-iracká dohoda z roku 2008 prikazuje, aby sa zvyšní vojaci stiahli do konca roka 2011. Dohody je však možné meniť. Najmä ak by o to požiadala sama iracká vláda, obávajúca sa o svoje prežitie. Aj bez toho však bude mať Washington dostatok dôvodov – zabezpečenie udelených dlhodobých kontraktov na obnovu priemyslu (rozumej, najmä ropného priemyslu) či ochranu obrovskej ambasády v Bagdade (najväčšej ambasády na svete) a piatich postov trvalej prítomnosti s konzulárnym statusom, rozmiestnených po krajine.
Ak bude zotrvanie vojenských jednotiek politicky nepriechodné, riešením bude najímanie súkromných bezpečnostných služieb. Hoci Barack Obama ostro kritizoval „privatizáciu vojny“ za čias svojho predchodcu, firmy ako Blackwater (po škandáloch so zastrelenými irackými civilistami medzičasom premenovaná na Xe Services LLC) sa o svoj biznis obávať nemusia. Využívanie zahraničných žoldnierov je síce morálne (a právne) pochybné, má však mnoho výhod – predovšetkým predchádza politicky nepríjemnému problému vojenských strát. Dnes pracuje pre okupačné sily asi 11-tisíc ozbrojených kontraktorov a bude ich viac. Len ministerstvo zahraničných vecí chce na ochranu spomínaných zariadení zvýšiť počet z 2 700 na 7-tisíc a od Pentagonu si vyžiadalo najmodernejšiu vojenskú techniku.
Iracká tragédia sa nekončí. Okupácia nefungovala, tak sa mení na protektorát.