S umením je to ešte horšie. Pred časom slovenský minister vnútra Palko v médiách presviedčal Švédov, aby neudelili Nobelovu cenu rakúskej spisovateľke Elfriede Jelinek, v ktorej diele on sám našiel mnoho nedostatkov: „Keď máme takúto veľkú literatúru, tak čarbanice na stenách verejných záchodov už ani nepotrebujeme.“ Pred rokom kultúrna úderka Demokratického klubu zrušila výstavu poľských fotografií v Galérii Cypriána Majerníka – pre istotu už rovno aj s kurátorom.
Pri soche Svätopluka teda nejde o nič nové, socha sa teraz nepáči predsedovi parlamentu. Pokiaľ polícia mlátila viac-menej pubescentných zástancov diela, predsedova komisia vypracovala proti soche elaborát v duchu pozitivistickej historiografie 19. storočia. Sochu prehliadli aj archeológovia a zistili nezrovnalosti v podkovách koňa a inde.
Sám osebe je to postup v období postmoderny nanajvýš bizarný, ale veď súdruh Stalin by nepostupoval inak. Tiež by žiadal uplatniť všetky dostupné kritériá akademického realizmu. Nechcem vedieť, čo by archeológovia zistili napríklad pri skúmaní slávneho pisoáru Marcela Duchampa z roku 1917, ktorý autor nazval Fontána.
Svätopluk je „nevedecký“, ale aj tak je omnoho fascinujúcejšie, koľko ľudí okolo sochy prekvapil fakt, že nejaká socha by mohla vyjadrovať nejakú myšlienku. Hoci z toho vychádzal Bernard Shaw v odpovedi na otázku, prečo nikdy nebol v Amerike: „Hovoria o mne, že som majstrom irónie. Ale Socha slobody v New Yorku – to je aj na mňa prisilné!“ Socha nie je nič nevinné.
Nietzsche upomína v tejto súvislosti na Aristotela: padajúca socha môže človeka aj zabiť! Socha sama sa zvyčajne nemôže hýbať, no ak sa už pohne, môže to mať osudové dôsledky. V jednej z najslávnejších rovnomenných Mozartových opier protagonista Don Giovanni pozve sochu komtúra na večeru. A socha (celkom proti vede) príde, aby ho vzápätí strhla do záhuby. Nič sa nedeje. Len súčasná vládna moc už akoby pozývala sochu Svätopluka na večeru.