Podľa britského denníka The Daily Telegraph dostanú poslednú sumu z rubriky 2.1.1.6 „zahraničné dlhy“ federálneho rozpočtu jednotlivci, penzijné fondy a finančné inštitúcie. Aj napriek pomerne dlhým obdobiam, počas ktorých Nemecko reparácie odkladalo, trvalo najväčšej európskej ekonomike takmer sto rokov, aby splatila účet z vojny, čo nezvratným spôsobom uvrhla Európu do zákopov modernity – plných yperitu, vší a krvavých bodákov.
Sté výročie začiatku prvej svetovej vojny si pripomenieme o tri roky. Slovenskí vojaci v nej bojovali na strane porazených, v rozkladajúcej sa armáde rakúsko-uhorskej monarchie. Prvá svetová vojna sa preto dodnes vníma ako nie naša vojna, aj napriek tomu, že mnohí z nás majú v rodinných albumoch fotografie predkov v uniformách c. k. monarchie.
Z prvej svetovej vojny sme chceli uniknúť čítaním Švejka a vyhlásením Československej republiky. Chceli sme zabudnúť na našu starú zvláštnu vlasť, ktorá v smrteľnej agónii vydychovala na okná histórie secesné námrazy Kokoschku a do podvedomia podkopaného Freudom ukladala fresky Alfreda Kubina.
A pritom v našich nemocniciach bývajú dodnes ranné vizity skoro ráno o šiestej, tak ako ich nakázal náš predposledný panovník František Jozef, ktorého nespavosť spôsobila, že od Prahy po Belehrad vstávame v pracovných dňoch o hodinu skôr ako v západnej Európe, a na termálnom kúpalisku v maďarskom Lipote sedíme v horúcej vode všetci spolu, s bruchami plnými langošov, Maďari, Česi, Slováci, Rakúšania.
Nakoniec aj naše zúfalé pokusy presvedčiť svet o tom, že existuje v Európe nejaká autonómna stredná Európa, ktorej vedci, umelci, rodiny a športovci spolu žijú a pracujú, je iba našou snahou zaplátať kráter, ktorý tu zanechal šrapnel, čo vyhodil do vzduchu našu starú prehnitú vlasť.
Dnes máme všetci možnosť zaplatiť naše dlhy, ktoré sme urobili v sarajevskej pobočke „Banky dejín“. Maďari môžu konečne pochopiť, že historicky zlyhali vo vzťahu k svojim bývalým menšinám vo chvíli, keď začali považovať ich politickú emancipáciu nie za radikálne obohatenie Uhorska, ale za jeho oslabenie.
Rakúšania môžu priznať, že boli strojcami najhlúpejšej formy byrokratického feudalizmu, ktorého policajný charakter nedokázala zlepšiť ani viedenská secesia. A my s Čechmi si musíme uvedomiť, že sme opäť iba štátmi, ktoré tu po niečom ostali, najskôr po monarchii a neskôr po republike, ktorú sme si nedokázali ubrániť v minulom storočí v 38., 48., 68. a 93. roku. A na čo si spolu s Nemcami požičiame teraz?