Problémom Grécka bol verejný dlh, v Írsku banky. Portugalsko sa borí so súkromným zadlžením, Španielsko s kombináciou všetkých troch… Napriek tomu sa všetkým predpisuje „nemecký liek“ – škrtanie výdavkov. A predbežná verzia záverov budúcotýždňového summitu Európskej únie naznačuje, že tento prístup sa zabetónuje do základov permanentného krízového mechanizmu.
Joseph Stiglitz, Dean Baker či Paul Krugman môžu opakovane upozorňovať na riziká hysterického znižovanie deficitov. Napriek tomu lídri členských štátov EÚ odsúhlasia, aby sa to v najbližších rokoch stalo štandardným (a vyžadovaným) spôsobom riešenia kríz. Vychádzajú pritom zo zjednodušeného uplatňovania nemeckého modelu hospodárskeho rastu, bez ohľadu na špecifickú situáciu v iných krajinách.
Potvrdzuje to nedávna štúdia vypracovaná Londýnskou univerzitou. Nemecko môže za svoj rast z dvoch tretín vďačiť čistému exportu. Eurozóna má kľúčové postavenie – aj vďaka spoločnej mene do nej Berlín vyváža deväťkrát viac ako napríklad do Číny.
Od konca minulého storočia však Nemecko nezaznamenalo prakticky žiaden rast reálnych miezd a domácej spotreby. Takáto politika mala dva dôsledky: udržiavala nezamestnanosť a bránila rastu sociálnej úrovne v Nemecku a iných centrálnych štátoch eurozóny (čo znižovalo legitimitu projektu spoločnej meny).
Súčasne posilňovala nerovnováhu medzi jej centrom a perifériou. Nemecký model nie je riešením krízy, ale jednou z jej príčin. Jeho nekritické uplatňovanie môže navyše spôsobiť dlhú recesiu. Koľko krajín sa dokáže „vykúpiť“ z problémov rastom živeným masívnym exportom? Veľa ich nebude, a Írsko, Grécko, Portugalsko či Španielsko medzi nimi iste nenájdeme.
Aké sú varianty? Predovšetkým, v EÚ nemožno o žiadnej udržateľnej alternatíve uvažovať v rámci národných hraníc. Je potrebná koordinovaná hospodárska politika. Zmeny musí prijať nielen Dublin či Atény, ale aj Berlín. Inšpiráciou by mohli byť Stiglitzove odporúčania pre Spojené štáty.
Namiesto bezhlavého škrtania, posilnenie verejných investícií do oblastí s vysokou mierou návratnosti. Úspory možno dosiahnuť inde: rozpočty mnohých krajín sa dostávajú do zúfalo červených čísel vinou štedrých podpôr vyplácaných priemyslu, ktoré často nemajú nič spoločné s proklamovaným udržaním zamestnanosti.
Priestor na zmeny sa ponúka aj na príjmovej stránke. Pre posledné desaťročia bol vo vyspelých krajinách charakteristický značný nárast nerovnosti. Zvyšuje sa podiel najbohatších na celkových príjmoch. Posilnenie progresivity zdanenia (ak bude daň naozaj zaplatená) pomôže zaplátať mnohé rozpočtové diery. Efektívnosť daňového systému by sa tiež podľa Stiglitza zvýšila, ak by sa zrušil špeciálny prístup k zdaňovaniu kapitálových príjmov či dividend. Ostáva však zásadná politická otázka: Kto by tým získal a komu vyhovujú súčasné riešenia?