Hlúposťou proti komunizmu

O výtvarníkovi Petrovi Kalmusovi pri príležitosti jeho minuloročnej výstavy napísali, že "patrí ku generácii výtvarníkov, ktorých dospievanie prerušila sovietska okupácia a následná husákovská, takmer dvadsaťročná normalizácia".

31.01.2011 12:49
debata (28)

Pravdepodobne preto, že podľa kurátorov boli jeho „občianske postoje a umelecký program v priamom rozpore s boľševickou ideológiou“, prišiel minulý týždeň pán Kalmus na Novomeského námestie v Košiciach a ako autor „tvorby bez výrazných hraníc obmedzenia“, navliekol na bustu Laca Novomeského starý sveter a tričko s nápisom New York. „Je trápne, aby takmer v historickom centre Košíc bola busta veľkého šíriteľa zločineckej ideológie,“ povedal košickému Korzáru Kalmus. Svojím gestom potvrdil, že sa „z prevažne undergroundového prostredia, kde sa pohyboval a tvoril“, premiestnil do mentálnej stoky, v ktorej žijeme dnes.

Problémom Laca Novomeského, komunistického novinára, spoluorganizátora Slovenského národného povstania, príslušníka davistickej avantgardy, našťastie nie sú predstavy pána Kalmusa a jeho zjavné historické bezvedomie. Novomeský sa stal komunistom v čase, keď nimi boli v Európe všetci talentovaní ľudia od Lisabonu po Moskvu. O tom, ako medzivojnová moderna, dadaistické a surrealistické hnutie experimentovali s jazykom, filmom, obrazom, vedia asi aj strojcovia košickej kultúrnej kontrarevolúcie. Je logické, že umelci a intelektuáli, ktorí verili v pokrok vo výrazových prostriedkoch, inklinovali aj k viere v pokrok spoločenský. Po prvej svetovej vojne existovali dva spôsoby, ako byť v Európe bohémom. Byť Američanom v Paríži ako Hemingway, alebo komunistom. Nie komunistom, ktorý pánovi Kalmusovi zakázal vystavovať po roku 1968, ale ženou, mužom, ktorí išli bojovať do Španielska proti Francovi. Nie komunistom, kvôli ktorému sme stávali na banány, ani Biľakom, ktorý pozval do našej vlasti cudzie vojská.

Drámou Laca Novomeského je, že sa z jedného najpravdivejších slovenských básnikov stala „socha boľševika“, ktorú treba odstrániť. Novomeský bol celý život, od Povstania cez 50. roky, ktoré trávil vo väzení, až po rok 1968, všetkým ostatným, okrem bezduchej bronzovej busty. Alexander Matuška napísal, že „Novomeský básni z pocitu hlbokého rozryvu medzi skutočnosťou a snom, z pocitu pokrivenosti a neplnosti, z toho, že nič nie je na svojom mieste v spoločenstve ľudí…“ Pán Kalmus, ale aj poslanci OKS s iniciatívou na prijatie zákona o zákaze propagácie komunizmu by možno chceli, aby sme začali odstraňovaním Novomeského sôch a pokračovali napríklad zákazom jeho poézie. Post mortem previerková komisia by ukázala, či jeho poézia, plná detailov spásy človeka, nie je príliš nebezpečná pre dnešnú mládež, oddanú budovaniu spoločnosti sociálneho minimalizmu. Problém by mohla mať aj avizovaná výstava Picassa. V prípade, že by sa jej kurátorom podarilo na Slovensko prepašovať nejaké obrazy tohto notorického komunistu, pán Kalmus by ich mohol ísť nasprejovať.

Novomeského komunizmus je problémom iba pre tých, ktorí spájajú akúkoľvek kritiku nespravodlivosti so zločinnými ideológiami. Jeho politickou tragédiou je, že neubránil ideály rovnosti, slobody a spravodlivosti pred hordami stalinistických a normalizačných kápov. Ani nemohol. Preto sa jeho poézia zmenila z bojovných veršov na krehký ornament, ktorého kontúry držia pokope časť našej histórie.

© Autorské práva vyhradené

28 debata chyba