Podľa expertov, ktorých ku kope hrdzou rozožratého platinového šrotu urýchlene privolali, boli sitká načisto skorodované. Vraj sa už do nich dokonca púšťali myši, mole a potkany. Preto sa do nich takpovediac ekonomickými čeľusťami museli zahryznúť aj zodpovedné osoby.
Zásah prišiel v pravej chvíli. Skorodované sitká sa podarilo predať kamsi do Anglicka za celkom zanedbateľnú cenu. Je to celkom bežný postup, veď mnohí sa tak zbavujú aj starej chladničky. Vynesú ju na ulicu a napíšu na ňu „funguje“, aby o chvíľu bola chladnička „fuč“ – a nemusí byť ani zo zlata.
„Čo myslíte, ako k tomu došlo?“ spýtal som sa na platinu sympatizanta vládnych kresťanských zoskupení.
„Viem iba to, že vláda, teda hneď, ako sa dostala k moci, chcela naozaj zistiť, ako sa vlastne vládne. Ako sa to robí. Úprimne ju to zaujímalo, aj keď skutočne spravovať krajinu sa jej nikdy nepodarilo. No a preto viacerí členovia vlády pozorne čítali spis Niccolu Machiavelliho Il Principe (Vladár). V ňom je fakticky aj návod, ako zbaviť politiku morálky. To už síce vyriešené bolo, veď slovenská politika tak už funguje dlho. Teraz však išlo o zistenie, či nemožno zbaviť morálky aj ekonomiku. Koľko by sa tým uľahčilo!“
„Viete, mne síce nie, no mnohým iným sa zdá, že práve v tom bola od počiatku vláda najúspešnejšia. Veď energie, nemocnice, pôda, voda…“ namietal som.
„To áno, ale zatiaľ sa to nezistilo na nijakých drahých kovoch. A veda nepočká!“ oponoval mi s nadhľadom politológa.
„Nuž drahý experiment!“ zamrmlal som. „V známej slovenskej piesni Pokapala na salaši slanina zostal v obdobnom prípade na hambálku aspoň motúzik!“
Známy ma potľapkal po pleci: „Veď zostal aj tu! A natretý medom sa bude občanom pred voľbami preťahovať popod fúzy.“