Aby sme boli féroví, nie je to zďaleka myšlienka nemeckej kancelárky či francúzskeho prezidenta. O zdanení pohybov na finančných trhoch, ktoré je dosť malé, aby nepoškodilo „reálnych investorov“, no dosť vysoké, aby obmedzilo špekulatívne transakcie, sa hovorí prinajmenšom od 70. rokov minulého storočia. Idea sa vrátila po prepuknutí súčasnej krízy, v ktorej špekulatívne finančné transakcie zohrali významnú rolu.
Vlani navrhla Európska komisia schému zdaňovania akcií, dlhopisov a derivátov. Vyvolalo to veľké kontroverzie, proti sa postavilo najmä Švédsko a Veľká Británia. Ich hlavným argumentom bolo, že dodatočné zdanenie spôsobí odliv finančných služieb mimo Európskej únie, čo by výrazne poškodilo londýnskeho City.
Tento názor nezdieľajú zďaleka všetci ekonómovia. Ale pretože ide o oblasť daňovej politiky, kde je potrebná jednomyseľnosť, nateraz môžeme považovať iniciatívu komisie za politicky mŕtvu.
Do hry však vstúpil nemecko-francúzsky tandem. Oba štáty patria medzi advokátov dane, Nicolas Sarkozy sa dokonca istý čas zastrájal jej unilaterálnym zavedením. V utorok, s podporou ďalších siedmich krajín, zaslali do Kodane list, v ktorom dánske predsedníctvo EÚ vyzvali, aby „urýchlilo analýzu a negociačný proces“ návrhu zavedenia transakčnej dane.
Keďže v súčasnosti je jej odklepnutie na úrovni celej dvadsaťsedmičky nepravdepodobné, prakticky to znamená, že Paríž a Berlín ohlásili svoju pripravenosť presadiť daň procedúrou „posilnenej spolupráce“.
Podmienky stanovené Lisabonskou zmluvou sú splnené (iniciatívu podporuje minimálne deväť štátov, je otvorená aj ostatným a daň by zrejme neodporovala európskemu právu), ostáva už len súhlas všetkých členov. Tí prakticky nemajú dôvod túto posilnenú spoluprácu zablokovať. Dokonca ani keď sú jej najzarytejšími odporcami v celej únii.
Nová daň by sa vzťahovala iba na signatárov. Ak by aj bolo pravdou, že povedie k odlivu transakcií, potom sa prirodzeným „útočiskom“ môžu stať práve krajiny, ktoré ostali mimo.
Slovensko zatiaľ zaujalo vyčkávací postoj. Medzi deviatimi signatármi výzvy nie sme, nevystupujeme však ani ako otvorení odporcovia. Ak by sme však racionálne zhodnotili naše záujmy, mali by sme transakčnú daň nielen brať všetkými desiatimi, ale podporovať aj to, aby sa stala zdrojom spoločnej kasy.
Mali by sme tak urobiť aj vtedy, keby to automaticky neznamenalo zvýšenie európskeho rozpočtu – čistí prispievatelia by tlačili na zníženie národných príspevkov. Vďaka „európskej dani“ by sa totiž možnosti EÚ investovať do spoločných priorít a projektov stali nezávislejšie od pravidelného handrkovania sa o výšku národných príspevkov.
V politickej rovine by tento krok pomohol znížiť vplyv veľkých platcov do rozpočtu, čo nám môže ťažko nevyhovovať. Lenže na to treba vnímať európsku politiku širšie ako cez inštinktívne: "Brusel fuj-fuj!