Možno by som sa mohla rozhovoriť o fauvizme, o dravosti, s akou Henri Matisse či André Derain používali farby, o modrej ako azúrové more, zelenej píniových lesov Provensalska či červenej ako túžba, ktorú vyvoláva starodávny provensalský tanec farandola, o detskom prejave, ktorým bol Matisse fascinovaný, o závažnosti niektorých jeho diel, alebo opísať jeho život ďaleko od bohémskeho ruchu Paríža v Nice. Neurobím to. Výstava, ktorá prišla „za mnou“ do Pittsburghu, je výstava jedného jediného obrazu, dokumentovaného dvoma fotografiami autora v čase jeho vzniku.
Človek sa ocitne zoči–voči obrazu – otrasná skúsenosť! Nástojčivosť, s ktorou sa na vás obraz „pozerá“ zo steny a núti vás si o ňom niečo pomyslieť, a napokon fotografie staručkého Matissa, ktorý necháva bolesť aj chorobu ležať úhorom, a takmer poležiačky maľuje a tvorí. Atmosféra, miesto a priestor či dojem z obrazu a fotografií sú neprenosné, možno sprostredkovať len pocit, aj ten je iba približný.
V roku 1950 mal Henri Matisse 81 rokov. Staroba, choroba a bolesť ho pripútali na lôžko, zbavili možnosti pohybovať sa a „žiť“, ale nie pracovať na obraze Tisíc a jedna noc. Umelec neschopný spať ani bdieť bez práce a tvorby mal so Šeherezádou, slávnou rozprávačkou rozprávok Tisíc a jednej noci, hrdinkou klasickej perzskej literatúry, spoločného možno viac, ako si myslíme či vieme predstaviť. Aj Šeherezáda rozpráva kráľovi Šahrijárovi akýsi svoj vlastný príbeh cez množstvo príbehov, ktoré sú prerušené práve vtedy, keď má ísť na smrť, a tak zostávajú nedokončené tisíc a jednu noc.
Podobne ako jej rozprávanie aj Matissov „multiobraz“ Tisíc a jedna noc je práca fantastickej predstavivosti a symbolizmu, vznikajúca počas mnohých noci plných bolesti, možno aj strachu z noci či zo smrti, z prebudenia, počas mnohých hodín nespánku a tvorivej predstavivosti.
Podobne ako rozprávky Tisíc a jednej noci sú akousi kompozíciou či kolážou príbehov aj Matissov obraz je kolážou – skladačkou – poskladanou z nastrihaného maľovaného papiera, kompozíciou so zázračnými lampami, tancujúcimi rastlinami, srdiečkami, útržkami textu, skladačkou, ktorá evokuje heroické rozprávanie jedného príbehu v tisíckach iných príbehov a tiež čaro orientu či tajomnosť noci.
Na prvom poschodí v Carnegie Museum of arts je v malej miestnosti vystavený jeden veľký obraz, dve kresby a dve fotografie. Obraz dominuje. Sadnete si a pozeráte sa, a keď odchádzate, máte pocit, že ste videli výstavu. Tu v Pittsburghu bude do 15. júla, potom poputuje ďalej. Sprievodnými akciami jeho výstavy sú prednášky. Keby ste šli okolo, zastavte sa, ak nie, dúfam, že sa mi podarilo sprostredkovať svoj dojem.