Ich obľúbeným športom je zabíjať Indiánov, ktorí nie sú ochotní odísť. Nie vždy je nutné zbaviť sa ich guľkou, my sme civilizovaní. Stačí, ak si zvyknú na alkohol. Sú to teroristi, zvykli odrezávať mäso zo živých zajatcov, dávali prednosť čerstvej večeri. Máme právo sa brániť. – To isté by som urobil ja i vy, keby vám niekto povraždil rodinu, vypálil dedinu a ukradol pôdu“.
Paralely v literatúre mnohé javy súčasnosti vysvetľujú hmatateľnejšie ako tisíc vedeckých prednášok o vyšších morálnych a ekonomických princípoch kolonizácie. Mnohí z nás majú v pamäti scény z dobrodružných románov, kde sa uprostred sveta rýchlo sa množiacich železníc a bánk náhle zjaví horda „divochov“. Z konského chrbta za besného hulákania v chvate poodrezáva biele skalpy, odvlečie deti, ženy, mužov, a potom ich tak sofistikovane mučí, že z toho vyliezajú buľvy z očí ešte mnohým generáciám ohúrených čitateľov.
Pravda je taká, že nejde o vymyslené krutosti. Noam Chomsky kedysi v rozhovore s Heinzom Dieterichom spomínal na to, ako podobné príbehy zapaľovali mladých Novoameričanov ešte aj povojnovej generácie, aby bojovali za „mravnejšiu, civilizovanejšiu a belšiu Ameriku“. Pravda je aj taká, že čítajúc podobné príbehy – fiktívne aj tie státisíce skutočných – v mnohých z nás zanechali pocit, že kdesi za týmito násilnými skutkami vysídľovaných domácich populácií sa stala krivda. Veľká, po dlhý čas zneviditeľňovaná a relativizovaná krivda. V mnohých prípadoch genocída alebo vyhnanstvo, ktoré tak neboli nikdy pomenované a nikdy sa im nevenovala väčšia pozornosť, ako keď biolitom vyhubíte mravce vyliezajúce spod skartovacej mašiny.
Spustia v nás takéto paralely automaticky pocit, že v súvislosti s izraelskými čistkami v Gaze obhajujú teroristické vraždenie Hamasu v Izraeli 7. októbra? Viem, mnohí odpovedia jednoznačné „áno“. Pri sledovaní väčšiny médií sa môže reálne presadiť predstava, že zlo, ktoré teroristi spáchali, sa objavilo len tak, vo vákuu. Že kritika izraelského boja s „ľudskými zvermi“ za cenu všetkých životov sa automaticky rovná primitívnemu antisemitizmu.
Napriek tomu, odpoveď je – nie. Ako v týchto dňoch pripomenul izraelský historik Ilan Pappe, dvojitý meter na hodnotu ľudského života je veľmi často upevňovaný vymazávaním historického kontextu, v ktorom sa príčiny násilia relativizujú alebo priamo ignorujú, zvyčajne v mene neobmedzených práv novodobých kolonistov v „krajine bez ľudí“.
A áno, slovami Gábora Matého, ktorého obviniť z antisemitizmu by bolo prejavom skutočne diabolskej arogancie, naozaj sa dá odsudzovať terorizmus a zároveň kritizovať dlhodobú politiku dehumanizácie, ktorá ešte nikdy v dejinách neviedla k lepšej spoločnosti.