Oprašovanie hesiel

Spoločenské inovácie sa v priebehu dejín zavádzali podľa Maxa Webera najmä dvoma spôsobmi: prostredníctvom meča a prostredníctvom zjavení. Po čase však obe sily vždy podľahli potrebám obnovy každodenného života. Udržiavanie dosiahnutých výdobytkov vyžadovalo premyslenie vhodných prostriedkov a zavádzanie pravidiel, ktoré by neboli vnímané ako svojvoľné, ale ako odvodené od základných, ideálne „dohodnutých“ princípov.

14.05.2024 14:00
debata (1)

Pokrokárom sa môže zdať, že dnešok uviazol v skostnatených pravidlách (starého) rozumu. Smútia za bičom na tmárov a za magickou autoritou hlásateľov nových právd. Ale nie je to tak. Aj súčasný spoločenský život dáva klasikovi sociológie za pravdu. Veď v meči nemusíme vidieť len brachiálnosť, ale aj symbol ekonomického násilia. Krv z neho nutne netečie, ale vie tvrdo ničiť možnosti ľudí.

Takým násilím bolo napríklad niekdajšie podmieňovanie pôžičiek chudobným krajinám radikálnymi reformami sociálneho zabezpečenia a redukciou verejných výdavkov, ktoré vyžadoval Medzinárodný menový fond. Ekonomický meč však neudieral sám. Systém, v ktorom je zabudovaný, by sa v demokracii, kde má verejnosť možnosť aspoň raz za čas prejaviť svoj názor, dlhšie neudržal. Násilie reforiem preto v demokracii musia dopĺňať rôzne zjavené pravdy, magická autorita ich hlásateľov a povzbudzovanie radov stúpencov, bez ktorých by ich aura pohasla.

Pamätníci čias nazývaných transformačné si spomenú na nové pravdy, na ktoré sa reformátori odvolávali. Zjavenia ako „ekonomický rast je ako príliv a dvíha všetky loďky“ (rozumej blaho všetkých obyvateľov danej krajiny); „verejné výdavky brzdia ekonomický rast“ či „štedrá sociálna ochrana vytvára závislosť od dávok a vedie ľudí k pasivite“ mali visačky uctievaných medzinárodných inštitúcií.

Neovládli len jazyk politikov a ich mladých (starými schémami nepoznačených) poradcov, ale aj jazyk novinárov a tiež časti spoločenských vedcov. Veď vzoprieť sa novým zjaveniam znamenalo riskovať biľag neodbornosti a milovníka starých poriadkov.

Pred ich mágiou sa skláňali aj tí, ktorí chceli byť sociálnymi demokratmi. Nehovorili, že nárok na život civilizovanej bytosti majú všetci. A keď vládli, šetrili na verejných výdavkoch a dokazovali, že ľavica zdroje nerozhadzuje (bolo to ľahké, veď štátny rozpočet ani za vlády pravice nebol prebytkový).

Medzičasom stovky vedeckých štúdií ukázali, že škrtenie sociálnych výdavkov a podfinancovanie verejných služieb nie je zárukou ekonomického rastu, že rast HDP neprináša rozvoj každého regiónu a rast životnej úrovne všetkých. A ani okresanie sociálnych dávok na existenčné minimum neprebúdza motiváciu a aktivitu.

No napriek tomu tieto dogmy prežívajú. Stali sa súčasťou politickej identity ako zvučné heslá a značka, ktorá vábi jednoduchosťou. A sú tu aj think-tanky fungujúce ako ich svätostánok. Tešia sa úcte novinárov, ktorých dogma vychovala. Tí kazateľom dogmy radi dávajú slovo. A málokedy pochybovačom. Možno o takých ani netušia. Veľa z nás však aj cez novinový papier či obrazovku cíti naftalín a prach prežitých politických hesiel.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #sociálne #ekonomický rast #sociálna ochrana #verejné dávky #chudobné krajiny