Na druhej strane rebríčka sú Belgicko a Dánsko, kde cena bytu je na úrovni zhruba päťročného platu. Slováci sú v dostupnosti bývania na tom oveľa horšie aj ako obyvatelia Poľska a Rumunska. V týchto krajinách však nie sú v porovnaní s vyspelými krajinami vysoké platy, takže problém je skôr vo vysokej cenovej úrovni nehnuteľností na Slovensku.
Kúpa bytu na úver pre domácnosti predstavuje dlhové bremeno skoro na celý pracovný život. Na Slovensku sa však na rozdiel od ČR, Rumunska, Poľska platí eurom, čo je spojené s nižším úročením. Príčinou drahých bytov u nás tak v zásade nie je úročenie hypoték. Obavy z nízkych úrokov, ktoré by mohli nafukovať bublinu na realitnom trhu, bol kedysi jedným z dôvodov, prečo Veľká Británia neprijala euro. V prípade prijatia eura by sa jej odchod z EÚ možno ani neuskutočnil.
Slováci preferujú kúpu bytu na hypotéku pred nájmom bytu, pretože vlastníctvo nehnuteľnosti im dáva väčší pocit istoty. Platy sú príliš nízke na to, aby sa zamestnancom oplatilo financovať popri byte na adrese trvalého pobytu ešte byt v mieste výkonu práce. Vo vyspelých krajinách je pritom bežné, že štát umožňuje využitie daňových úľav spojených s vedením druhej domácnosti.
Od roku 2022 síce môžu firmy v SR poskytovať 500 eur zamestnancovi ročne s nulovým daňovo-odvodovým zaťažením, ak si platí bývanie mimo bydliska. Benefit môžu poskytovať ako príspevok na regeneráciu pracovnej sily. Chyba krásy spočíva v tom, že firmy tak môžu odmeniť zamestnancov až po zdanení zisku. V praxi sa preto iba zriedka využíva.
V Česku sa snažia tlmiť rast cien nových bytov znížením DPH z 21 na 13 %. Sú totiž ťahúňom zvyšovania cien starších bytov. Svoje dielo skazy v raste cien u nás i v ČR zohrávajú najmä legislatívne podmienky spojené so stavebným konaním. Štát hádže polená pod nohy aj tým, že DPH sa musí pri kúpe bytov platiť aj zo zálohových faktúr. Slovensko tak účtuje developerom a prenesene aj jednotlivcom kupujúcim byty „daň z neexistujúcej hodnoty“, keďže byt existuje zatiaľ iba na papieri.
Dostupnosť bývania v krajine je vždy spojená s nastavením daňového systému. Naše firmy nemajú možnosť zamestnancom poskytovať skoro žiadne daňové výhody spojené s cestovnými výdavkami zamestnancov. Dokonca aj v prípade firemných dotácií zamestnancom na dochádzanie do práce verejnou medzimestskou dopravou zo sociálneho fondu je možné podporiť len zamestnancov s minimálnymi mzdami.
Z pohľadu daní robíme pre blaho zamestnancov a podporu mobility pracovnej mobility veľmi málo. Výsledkom je nízka ochota cestovať za prácou a veľký počet ľudí uprednostňujúcich pracovnú budúcnosť v zahraničí. Sme oveľa skromnejší ako rakúski zamestnanci, ktorí si z daňového základu môžu odpočítať dokonca aj kúpu bicykla do výšky 420 eur, ktorým preukázateľne dochádzajú do práce. Naši občania však očakávajú, aby sa politické slogany a vízie o lepších podmienkach pre život občanov konečne reálne pretavili aj do praxe.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.