Koncom marca však slovenská polícia trestné stíhanie zastavila. „Skutočnosť, že niekto zverejní podobizeň Ernesta Che Guevaru, ešte sama osebe” vraj totiž “neznamená, že po všetkých stránkach napĺňa znaky niektorého trestného činu extrémizmu“, napísal vyšetrovateľ v uznesení. Iná situácia by podľa neho nastala, ak by z Blahových úst odzneli výroky, ktoré by Che Guevaru oslavovali v súvislosti so zločinmi, ktorých sa dopustil.
Úsmevné. Veď pán Blaha, ľavicový slovenský politik a tiež slovenský spisovateľ – mimochodom dnes dosť nebezpečný status, priam dvojsečná zbraň – mal aj onakvejšie vyhlásenia či texty, od ktorých sa zavše dištancovali aj ich vydavatelia. Napríklad, keď sa pokúšal o pozitívny obraz Lenina, či hľadal aj pozitíva na Stalinovom Sovietskom zväze, Kimovej Severnej Kórei či Fidelovej a Che Guevarovovej Kube. Ide o to, že obraz alebo fotografia nie sú len nevinnými objektmi na úrovni niekoho subjektívneho chápania. Najmä v Národnej rade SR nie. Je to znak, celý systém znakov, ktoré treba vnímať vo viacerých kontextoch. Má svoju funkciu a niekam mieri.
Mimochodom, keď už sme pri obrazoch. Ani s maľbami nám to tu na Slovensku dáko nejde. Nechce sa nám pozerať na „oplzlé maľby tučných homosexuálov, ktoré keď vaše dieťa uvidí v novinovom stánku, budete mu týždeň vysvetľovať, čo sa to tu, preboha, deje“. Vyjadril sa pohoršený Blaha na sieti Telegram o obraze renomovaného maliara Andreja Dúbravského. „Výstredné homosexuálne obrazy, ako si nejaký zbohatlícky tučko objedná mladého zajačika, aby sa s ním pohral,“ zhodnotil dielo poslanec.
Výtvarník má právo namaľovať čokoľvek. Najcennejšia na výtvarnom umení je sloboda, nezameniteľnosť, originalita, proces, v ktorom obraz vznikol, kontext, do akého je zasadený – do smutnej doby na Slovensku, kde ministerka kultúry (tá zatiaľ ešte nie je spisovateľka, ale maliarka už áno) volá po zákone, ktorý by umožňoval kontrolu, čo a kde v slovenských galériách visí na stene. Adios libertad!
Čo by na to všetko povedal Jaroslav Hašek? „Pane hostinský, tady kdysi visel obraz císaře pána… – Jo, visel, ale sraly na něj mouchy, tak jsem ho dal na půdu. To víte, ještě by si moh někdo dovolit nějakou poznámku, a byly by z toho nepříjemnosti… Copak to potřebuju?“ Čítajme si radšej Švejka. Lúčim sa s pozdravom: Hasta la vista comunista! Hasta siempre, comandante!
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.