Vedľa prirodzeného súcitu s človekom, ktorý je obeťou nenávistnej atmosféry, preto badať i obavu zo straty silného politického lídra a štátnika, ktorého nepotrebuje iba Slovensko, ale aj Európa.
V debate po atentáte sa v najrôznejších podobách skloňuje demokracia. Hovorí sa o útoku na demokraciu, o ohrození demokracie, potrebe demokracie a o návrate k demokratickej tradícii. To, čo ale v priamom prenose sledujeme, je inflácia demokracie, vyprázdňovanie tohto pojmu jeho nadužívaním. Už dlhšie je zrejmé, že politikov, ktorí majú patetickú starosť o demokraciu, nezaujímajú ľudia, a politikom, ktorí majú starosť o ľudí, sa nadáva do populistov, ktorí sú hrozbou pre demokraciu.
Vo svojom pôvodnom zmysle je demokracia vládou ľudu. V angličtine exituje bonmot, že každý stejk, ktorý má nejaký prívlastok, je vlastne fašírka, a každá demokracia s prívlastkom je vlastne totalita. Liberálna demokracia, ktorá sa dnes pasuje na oficiálnu ideológiu kolektívneho Západu, nemá s vládou ľudu veľa spoločného. Nad človekom s jeho prirodzenými potrebami a nedôverou k novotám, ktoré rozum neberie, elitárski demokrati ohŕňajú nos. Z duše nenávidia politikov, ktorí s touto väčšinovou „spodinou“ komunikujú. O svojej demokratickej fašírke sú presvedčení, že nemá alternatívu. Všetko ale má alternatívu.
Najväčším paradoxom liberálnej demokracie je, že jej predstaviteľmi nie sú ani liberáli, ani demokrati. Sú to vyštudovaní technokrati, ktorí nemajú ľuďom okrem abstraktných sloganov čo ponúknuť.
To je dôvod, prečo nedokážu regulárne vyhrať v politickej súťaži. Súčasne ako garanti jedinej povolenej demokracie nemajú od svojich sponzorov povolené prehrať. Ustúpiť by znamenalo riskovať vládu ľudu, demokraciu bez prívlastkov. Hrozilo by riziko, že si občania položia otázku, či potrebujú k spokojnému životu finančnú oligarchiu, nadnárodné korporácie, chamtivých miliardárov, respektíve či potrebujú, aby sa im politici, angažovaní žurnalisti a rôzne politické mimovládky a neziskovky postarali o chudobu, korupciu, neslobodu a vojnu.
Od neschopnosti vyhrať vedie k neschopnosti prehrať jednoduchá skratka. Je to pýcha. Presvedčenie o vlastnej nadradenosti je handicap, ktorý politika stojí hlasy a ktorý mu súčasne bráni akceptovať, že tie hlasy získal ktosi podradný. V tejto pasci sa teraz pyšní demokrati ocitli vedno s iniciatívnym „vrahom-intelektuálom“, ktorý na seba vzal úlohu zbaviť Slovensko nenávideného populistu. Liberálnym demokratom preukázal tento človek medvediu službu. Odhalil širokému publiku, že z rutinnej volebnej procedúry, keď sa pri moci striedajú politické strany, sa stal zápas na život a na smrť.
Smrteľným ohrozením pre ľudí dobrej vôle nie sú strelci, ale tí, ktorí im nabíjajú zbraň. Nebezpečný je ten, kto ukazuje prstom na toho, koho treba zrušiť. A najnebezpečnejší sú nevoliteľní fanatici, ktorí nevedia prehrať.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.