Kontext nás u toho, koho máme zaškatuľkovaného ako nepriateľa, nezaujíma. No pre tých našich je, naopak, dôležitou poľahčujúcou okolnosťou. Vtedy ho rozširujeme až do planetárnych diaľok, len aby sme našli uhol, z ktorého sa prešľap „nášho človeka“ javí ako ospravedlniteľný a možno aj ako prospešný čin.
Pred vytrhávaním slov z kontextu nikoho z nás neochráni žiadna ochranka. V kontexte tlačovky však volaniu ministra po zomknutí sa možno rozumieť ako výzve uvažovať nad vlastným slovníkom. Vyjadrenia ľudí z facebooku, ktoré tam uvádzal, je sotva možné čítať inak (trúfam si tvrdiť, že aj pri pohľade z inej galaxie) ako tlieskanie nenávistnému činu.
Kontext, ktorý by sme nemali prehliadnuť pri uvažovaní o dôsledkoch ministrovej výzvy, sú jeho slová o uplatňovaní nulovej tolerancie voči všetkým výzvam na násilie a schvaľovanie násilia. Všetkým, bez ohľadu na to, ktorému politikovi či politickej strane bolo adresované.
Strach z trestu je jednou z metód, ako predchádzať hrubému násiliu. Symbolickému násiliu, väčšiemu či menšiemu, občasnému či takmer každodennému, v podobe zdôrazňovania kognitívnej či morálnej menejcennosti a neprijateľnosti tých druhých, nás však neodnaučí.
Vymýšľať tresty za symbolické ponižovanie by aj bola cesta do pekla. Môžeme sa len vyzývať na sebareflexiu a láskavo napomínať, a to je práca na roky. Pretože na ľudskosť odoberajúce výroky sme si navykli. Nie sú tu týždeň ani tri roky a ani od príchodu Matoviča do politiky. Slovnú ekvilibristiku mienkotvorných osobností pri zveľaďovaní vylučujúcich nálepiek oceňujeme a obhajujeme princípom slobody názoru.
Svojou tvorivosťou nás totiž oslobodzujú od obmedzujúcej zodpovednosti a hryzavého hlasu – že by sme mali mať ohľady, nikoho neodstrkovať a vopred nesúdiť – hlasu, ktorý v nás ostal možno od škôlky. Udržiavateľom nálepiek vďačíme za pohodlie, za to, že máme v hlave všetko pekne roztriedené a že ten poriadok nerozhádžu žiadne nesúladné fakty a len sa od nás odrazia ako od trampolíny.
Zrejme bude ešte dlho trvať, kým sa zhodneme na triezvej minimalistickej zásade, že je nutné komunikovať spolu tak, aby sme sa vyhli osobnému zneucťovaniu. V tomto je potrebné spojiť sa, nie v pochode pod transparentmi s nápismi zo schváleného registra politických cieľov.
Stačí, ak nás spájajú pravidlá ohľaduplnosti a základného rešpektu k dôstojnosti každej ľudskej bytosti, nech máme akýkoľvek názor na spravovanie verejných financií, na rozdelenie kompetencií v štáte či možnosť posmrtného života. A nech máme akýkoľvek majetok, vzdelanie i farbu pleti. Tým základným kontextom pre spoločenský zmier totiž nie je vonkajšia podobnosť, ale uznávané pravidlá správania sa k sebe navzájom.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.