Len nedávno sa skončili Dni detskej knihy, ktoré tento rok organizovala naša Malokarpatská knižnica v Pezinku, a už tu máme šiesty ročník medzinárodného festivalu poézie Feliber poetry. Ten sa bude konať v Modre budúcu sobotu popoludní.
Rada sa o knihách rozprávam, páči sa mi, keď autor, trebárs básnik číta svoje dielo, keď sa o ňom trochu rozhovorí. Dobrý rozhovor o čomkoľvek je sviatok! Aj festival je slávnosťou, príležitosťou sa stretnúť a porozprávať. Žijem v Modre a pracujem v Pezinku, tieto dve mestá spájame poéziou, lebo víno a poézia patria k sebe. Festival oslavuje vinohradnícky región. Vychádzame z odkazu malokarpatských felibristov, najmä Jána Smreka, ktorý strávil časť detstva v modranskom evanjelickom sirotinci. Poézia veru nie je žiadna sirota!
Zato Dni detskej knihy prídu do mesta iba raz za čas. Možno len raz. Aby oslávili detskú literatúru, spisovateľov a ilustrátorov, upozornili deti aj učiteľov v školách, kde sa časť festivalu odohráva, na jej dôležitosť.
Dnes vám však aj organizátor literárneho podujatia alebo človek, čo sa hlási na kurz písania povie, že na čítanie nemá čas. Sprevádzala som spisovateľov po školách a videla, že na čítanie nemajú čas ani niektoré slovenčinárky. Spisovateľ na Slovensku sa vôbec stáva personou non grata. Slováci prestali čítať. Možno ani nezačali – ukáž Slovákovi knižku, dá on ti, hovoril Jonáš Záborský.
Nielen obyčajní ľudia, ale aj učitelia, úradníci a politici píšu na sociálne siete o svojich názoroch, pocitoch, vadia sa kvôli politike, hokeju, no nevedia sa vyjadrovať a robia hlúpe gramatické chyby, nehovoriac o komentároch pod textami. Keď niekoho upozorníte, urazí sa, vraj zabŕdate do nepodstatných maličkostí!
Naučte sa aspoň gramatiku a občas si niečo prečítajte! A to nespomínam iné obzory, okrem gramatiky, ktoré v textoch objavíte! Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si, hovorili nám kedysi v škole. Keď nič nečítaš, kto si?
Tu sa vždy po voľbách mudruje o školskej reforme a povinnom čítaní. Nikoho sa nechcem dotknúť, alebo dobre, všetkých sa chcem dotknúť… Tam totiž leží naša bieda! Nie že by sme nemali zaujímavú a dobrú literatúru a zaujímavé a dobré dejiny, ale na ministerstve aj v školách väčšinou sedia tety, ktoré literatúra nezaujíma a nevedia o nej hovoriť, aby to niekoho zaujalo. To nie je o povinnej literatúre, ale o znudených tetách učiteľkách, čo nečítajú knižky a zohavia akýkoľvek záujem o čokoľvek. Aj francúzske deti čítajú Gargantuu a Pantagruela a ani Don Quijote nie je rap… Budúce tety slovenčinárky v Trnave a Nitre by to mali vedieť, keď sa idú na pár rokov uložiť do škôl.
Budúci rok však bude rokom Ľudovíta Štúra. Toho si nedáme! Veď nedajme, oslavujme ho, je za čo! Lenže čo keď o ňom tiež takmer nič nevieme? Budú nám stačiť citáty?
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.