Niektorí novinári sa cítia byť strážnymi psami demokracie. Uverili, že médiá sú štvrtým pilierom, na ktorom stojí demokracia, a veria, že pilierom najdôležitejším. A novinári, z ktorých sa vďaka televíznym obrazovkám či rozhlasovému mikrofónu stanú celebrity, neraz trpia falošným pocitom dôležitosti a nenahraditeľnosti. V ich predstave existuje súvislosť medzi sledovanosťou a patentom na rozum.
Dávnejšie ktosi spracoval štatistiku, akého priemerného veku sa ľudia dožívajú v rôznych profesiách. Ukázalo sa, že najdlhšie žijú dirigenti. Najnižšia bola priemerná životnosť novinárov. Z bližšieho pohľadu sa však zistilo, že priemerný vek novinára neznižujú zabití vojnoví korešpondenti, ale zlá životospráva súvisiaca so stresom z uzávierky.
Smrtiaci deadline však nie je jedinou príčinou, prečo by novinári nemali brať sami seba prehnane vážne. Vážnejším dôvodom je ich biedna spoločenská prestíž. Podľa niektorých prieskumov verejnej mienky sú menej cenené iba upratovačky.
Nedá sa jednoznačne povedať, že novinári garantujú demokraciu alebo, naopak, demokraciu ohrozujú. Je to ako so všetkým: ako ktorí a ako kedy. Vedľa rizika, že médiá ovládnu politici, existuje aj riziko, že politiku ovládnu novinári.
Česť svojmu remeslu nerobí novinársky politický aktivista, ktorý za čosi a proti komusi v mene občana bojuje, ale apolitický profesionál, ktorý si s nadhľadom a bez emócií robí svoju prácu. Tou je prinášať relevantné objektívne informácie, aby sa čitateľ či poslucháč zorientoval v tom, čo sa deje, a spravil si vlastný názor.
Novinárov, a medzi nimi predovšetkým editorov, ktorí majú tendenciu publikum vychovávať, a z toho titulu triedia informácie na správne a nesprávne, vhodné a nevhodné, netreba v ich slobode slova podporovať. Rozumnejšie je ich prepustiť, aby si našli uplatnenie ako lobisti, alebo aby sa venovali reklame a marketingu.
V dnešných turbulentných časoch je pre občana prínosnejší analytik, ktorý dešifruje politické, ekonomické či kultúrne trendy, ako zaujatý arbiter niektorého politického, ekonomického alebo kultúrneho prúdu. Slobodu slova treba garantovať moderátorom, ktorí nemajú problém tlmočiť čitateľom a poslucháčom názory, s ktorými nesúhlasia.
Predovšetkým je však treba povedať, že nezáleží na tom, čo si o sebe novinári myslia. Súdiť sám seba, byť svojím arbitrom, je nevkusné. Je to však aj komické, ako to vystihol klasik: „Ak sa nepochválim sám, nikto to za mňa neurobí.“ Kvalifikáciou pre pohyb vo verejnom priestore, vo svetle reflektorov, nie je sebavedomie a s ním súvisiaca pýcha, ale, naopak, skromnosť a pokora.
Máme tu novinárov, ktorí sami seba považujú za stelesnenie demokracie, ktorá s nimi prosperuje a bez nich kolabuje. Sú to novinári, kvôli ktorým demokracia kolabuje a prosperovala by bez nich.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.