Lenže o tie tu vôbec nejde. Tie najhlavnejšie nemožno porovnávať s tými ostatnými, tiež demokratickými, lebo ich možno poznať podľa toho, že sú na chlp rovnaké. Toto dianie, ako ostatne väčšina vecí, je však vraj natoľko unáhlené, že ani nemôže priniesť skutočné dobro.
V médiách sa totiž môže stať to isté, čo bolo možné minulý rok pozorovať v jednom reťazci. Najprv tam mali také fajn mäsko, no potom ho už vôbec nemali. Zostala tam po ňom iba tá „náhrobná“ ceduľka s cenou. Lenže zmizla už aj tá. Mäsko, podobne ako podaktorá televízna relácia, už nie je ani na webových stránkach. (To sú tie s kuriérmi.)
Lebo len vyslovene nedemokratický a násilný jedinec dnes môže dávať televízne krivdy do súvislosti so zaujímavou hypotézou, ktorú sformuloval český aforista Gabriel Laub: „Hlava a zadok sú spojené nádoby. Dokiaľ človek nedostane kopanec do zadku, nezačne myslieť.“
Pritom samotné médiá už pomaly speli k revolučnej dokonalosti. Napríklad začali poskytovať neobľúbené politické relácie úplne bez politikov, ktorí v nich každý týždeň štandardne parádne dostávali na frak. Lenže práve títo politici, ako sa ukázalo, v politickej relácii vôbec nechýbali. Hlavná politická sila spoločnosti, totiž moderátori politickej diskusie, tam naďalej zostali! Niekedy v spoločnosti takých tých rôznych „srandovných“ ľudí, pri ktorých moderátor prirodzene „vynikal“. Jednoducho sedelo tam také to podpriemerné politické „bahno“ rovno oproti oslnivému intelektu.
Iba v jednej televízii to porušili a diskusiu uskutočnili so skutočnými živými vedcami. Celá relácia bola potom prekvapujúco zaujímavá, slušná a príjemná. Lenže práve tam a práve preto moderátor vôbec nemohol vyniknúť! Takže huncúti vedci opäť rýchlo zmizli z obrazovky ako toť onô fajn mäsko z reťazca. Už nikdy sa tam nevrátili.
Predsa sa však v tejto súvislosti vynorili myšlienky, ktoré by napomohli zachovať všetko dobré, čo teraz, zdá sa, prudko zaniká. Napríklad, že nový pán prezident Peter Pellegrini by do lasa chytal neochotných koaličných politikov. Nosil by ich do štúdia a kládol k nohám pôvodným rozbesneným moderátorom. „Formát“ by sa zachoval. Rovnako príťažlivá je aj myšlienka vzniku novej odborovo organizovanej televízie, zloženej výlučne z moderátorov.
Lebo ktorý politik môže vedieť viac ako skúsený moderátor? Ten si už ráno prečíta a vypočuje názory iných moderátorov a extrakt z nich vzápätí predloží do krajnosti napätej „zvedochtivej“ verejnosti. Korunovala by to napríklad súťaž o prvú celú súvislú vetu vo vzájomnej diskusii. Táto „fungl“ nová televízia by potom, napriek plochým obrazovkám, slúžila spoločnosti ako veľká veštecká guľa.
Ten, kto by ju pozeral, by hneď videl demokratický svet celkom jasne, teda ako doteraz. Napríklad na pomedzí Jaroslava Naďa, Juraja Šeligu, Igora Matoviča a Baby Vangy. Lebo len vyslovene nedemokratický a násilný jedinec dnes môže dávať televízne krivdy do súvislosti so zaujímavou hypotézou, ktorú sformuloval český aforista Gabriel Laub: „Hlava a zadok sú spojené nádoby. Dokiaľ človek nedostane kopanec do zadku, nezačne myslieť.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.