Haley dokonca cestoval do Gambie, aby získal dôkazy o svojich predkoch. Výsledkom bol bestseller a spomínaný seriál bol prevedený do modernejšej štvordielnej podoby v roku 2016.
Podobný príbeh ako Haley ponúka Yaa Gyasi pôvodom z Ghany v nedávno preloženom románe Návrat domov. Opäť ide o rodinnú ságu, ktorá sa začína príbehom dvoch nevlastných sestier z 18. storočia a sleduje osudy ich potomkov odohrávajúce sa na území dnešnej Ghany a v Spojených štátoch. Sila románu spočíva v schopnosti na malom priestore ukázať generačnú prepojenosť viac ako dvestoročného utrpenia, ktoré sa začalo kolonializmom a otrokárstvom a pokračuje systémovým rasizmom do dnešného dňa. Čitateľ priam cíti tú krátkosť času, ktorá nás delí od nevýslovných hrôz dôb minulých. Pritom však treba spomenúť, že dnes žije na svete 50 miliónov ľudí v tzv. modernom otroctve.
Autorka svoju pozornosť zameriava aj na zapojenie sa miestneho obyvateľstva do otrokárskeho systému. Fenomén, ktorý je síce všeobecne známy, ale nebýva súčasťou našich predstáv o otroctve, sa tu dostáva do popredia. Gyasi svojím románom dokazuje, že história sa dá skomplikovať bez toho, aby došlo k pochybnostiam o tom, kto má akú zodpovednosť.
To, že niektorí Afričania pomáhali Európanom zotročovať iných Afričanov, neznamená, že by to napokon neboli najmä Európania a ich dedičia, kto v konečnom dôsledku z otrokárstva najviac profitoval. Gyasi sprítomňuje historickú vinu, keď píše, že „my všetci sme zodpovední“.
Kľúčovou témou románu je otázka traumy a práve tú spracovávajú odborné štúdie o Gyasinej novele. Trauma tu nie je niečím, čo možno len naznačovať. Naopak, autorka sa s ňou vyrovnáva doslova frontálne. Ide o fenomén, ktorý má takpovediac biologickú schopnosť vpísať sa do podvedomia generácií a ovplyvňovať tak osudy na stáročia dopredu. Dá sa preto hovoriť o tzv. epigenetickej traume.
Konkrétnym príkladom je nevysvetliteľný strach Marcusa, černošského dieťaťa poslednej generácie strateného v múzeu, keď mu starší biely muž klope palicou po nohe a pýta sa ho, či sa stratil. Strach akoby pramenil z bitia, ktoré zažili jeho predkovia s použitím tohto nástroja. Marcus cíti emóciu (dokonca sa od strachu pomočí), ale netuší, odkiaľ pramení.
Podobne nevysvetliteľný je strach z oceánu. Svoj pôvod môže mať v násilí a smrti na otrokárskych lodiach smerujúcich z Afriky do Ameriky. Až spätné prekonanie Atlantiku a návšteva otrokárskeho hradu na pobreží dnešnej Ghany by mohli umožniť Marcusovi a ďalším potomkom otrokov vyrovnanie sa s touto dedičnou traumou a nastúpenie na cestu uzdravenia.
Práve to ponúka Gyasiin román. Nielenže je dobre napísaný, ale zároveň sprostredkúva traumu, s ktorou sa, ak máme byť súčasťou Západu, potrebujeme tiež vyrovnať.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.