To dôležité sme si nikdy nepovedali, lebo odišiel zavčasu. Zavčasu od nás z Modry do Bratislavy k novej rodine, zavčasu do neba, no všetko, čo sme si povedať stihli, je dnes to, z čoho je utkaný môj svet. S naším tatom bola sranda. Mal svoje hubárske miesta, klasifikoval prdy, cestou do nášho domu na kopci Hamrštíl naschvál strácal drobné, aby sme ich so sestrou akože našli a potom sa im čudoval, vedel spievať všelijaké srandovné pesničky, naučil nás obe chytiť tercku, naozaj, nikoho ani len podobného nepoznám. Zomrel nad Modrou, v dome, ktorý sa volá Hamrštíl. Odvtedy som sa s nikým tak nezhovárala, nesmiala, nespievala, ako keď tu bol.
Našťastie tu po ňom zostali knižky. Rozprával nám rozprávku o tom, ako Guido z Arezza vymyslel notovú osnovu, ako vysvetľoval žiakom tóny na prstoch na ruke, veď preto má päť čiar, a ako si tie prsty musel naddĺžiť. Šli sme raz okolo Arezza s mužom do Assisi, a takmer sme doň odbočili. Mala som pocit, že sme sa nezastavili u známych! Pri príležitosti Dňa otcov si dovolím zaspomínať a citovať niektoré jeho výroky:
„V jednote je sila, v rici tma! Zakiaľ mňa vidíš, slepoty sa neboj! Vidíš, teraz by som ťa mohol aj pohladkať, keby sa to nevolalo facka! Plač, aspoň budeš menej šťať! Neser do vody, ryby to nežerou! Tráp sa! Trápte sa tu všetci! Zmesti sa do nádychu! Lumpovačka je ťažká robota!
Po dcére Milana Rúfusa Zuzke som mala detskú postieľku. Uložili ma do nej, keď ma priniesli do Hamrštílu. Neskôr v tej postieľke spinkala moja sestra Agátka, potom obe tatuškove deti z druhého manželstva, Miško aj Elenka, a napokon Agátkine a moje deti. Postieľku spomenul Milan Rúfus, keď zomrel môj tato, v jednej z básní, ktoré mu „pribalil“ na cestu do neba:
„Daroval som ti kedysi šperk. / Detskú postieľku po našej Zuzanke. / A dnes už slnko svieti / z nás dvoch len jednému. /Čas iným mláďatám už píše po čielku. / A tvoje deti v ňom / už majú svoje deti. / Aj to, čo nemá perie, uletí./ Pozvoľna sa mi / bytie mení na sen./ Sen, v ktorom detská postieľka / svieti mi v pamäti, / akoby Bohom napísaná báseň.“
Z toho, ako ľudia vnímajú kultúru alebo čo všetko za umenie považujú, mi je dnes smutno. V knižnici vidím, čo vychádza a čo si ľudia požičiavajú, čo čítajú… Dávno som na svoj čitateľský, výtvarný, hudobný snobizmus zabudla, sklonila som hlavu, čupla si, ľahla si a rozprestrela sa, aby som niekoho nemusela uraziť. Keď sa ma pýtajú v anketách na môj naj kultúrny zážitok, neodpovedám, aby niekto nemal pocit, že sa tu dosť nevarím v slovenskej kaši.
Varím, som v nej až po krk, dávno som chcela dať výpoveď, prestať písať, ujsť niekde predávať kvety alebo vydávať obedy. Keď hudobný skladateľ Ilja Zeljenka vo filharmónii počul smiech, vraj vedel, kto sa smeje, lebo tvrdil, že náš tato je najlepší poslucháč hudby, akého kedy stretol, že pochopí hudobný vtip, a doprial by ho každému! Som šťastná a pyšná, že som to všetko mohla zažiť, stretnúť tata a Ilju, chodiť na huby, zhovárať sa s ním, chodiť na koncerty, plávať vedľa otca a medzi zábermi sa smiať, mulatovať, počúvať ho. Skoro som zabudla, aký bol vážny a prísny…
Pre mňa bol náš tato najkrajší, najškaredší, najveselší, najsmutnejší, najmilší aj najodpornejší človek na svete, nikoho ako on som nestretla a dodnes mi je najmilšie, keď mi zrkadlo povie, že sa naňho podobám! Dcéra vyzerá ako ja a ja v kúpeľňovom zrkadle ako mama, no v izbe vyzerám ako tato! A vo vianočnej guli som ako babička Jolanka!
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.