Ukrajinská dilema, či sa prikloniť k Západu proti Rusku, alebo sa držať Ruska proti Západu, sa skončilo tým, že Ukrajinci medzi Západom a Ruskom skončili v americko-ruskom pekle. Nemci majú šťastie v nešťastí. Farebná revolúcia v americkej réžii im nehrozí, lebo Američania už tam sú. Hranica medzi východom a západom Nemecka je dôsledkom odlišnej historickej skúsenosti. Niekto prvoplánovo pohŕda východnými Nemcami, lebo majú vraj komunizmom poškodené mozgy. Niekomu sa, naopak, zdá, že na rozdiel od naivných západných Nemcov majú vyvinuté protitotalitné tykadlá.
V jednom ohľade je nemecká volebná mapa jednofarebná. Je to mapa protivládna. Nemci sú jednotne znechutení sociálnymi demokratmi, Zelenými a liberálmi. Problém Nemecka je v tom, že Alternatíva pre Nemecko nie je alternatívou pre CDU-CSU. Vyzerá to tak, že Nemci sa zjednocujú v tom, čo nechcú, ale zostávajú rozdelení v tom, čo chcú. Zvykne sa o tom rezignovane konštatovať, že takto to je, a treba sa s tým naučiť žiť. Naozaj treba?
Aj my máme skúsenosť s dvojfarebnými mapami. Tradične sa inak než zvyšok republiky zafarbí v Česku Praha a na Slovensku Bratislava. Nerobí to dobrotu. Obyvateľstvo metropoly je frustrované voľbou vidieka a naopak. Podstatu problému vystihuje jednoduché heslo: „Nech žije Praha (Bratislava)! Ale za svoje.“ Škriepiť sa, kto koho väčšmi potrebuje, respektíve kto na koho dopláca, je obľúbená téma plamenných a planých diskusií.
Až globalizácia spôsobila, že ľudia prestali žiť vedľa seba a sú prinútení žiť spolu, aj keď im to nevyhovuje. Napätie medzi centrom a perifériou sa nikdy neodstráni kultiváciou periférie. Nemecko je ideálny prípad. Bohatí Nemci majú pocit, že je chudobný východ nevďačný. Východným Nemcom prekáža, že ich tí zo západu vyrabovali, vytunelovali, rozkradli. Periféria je vždy predurčená zostať perifériou, a ak to tak je v zjednotenom Nemecku, tým skôr to platí pre vzťah centra a periférií v EÚ či pre vzťah USA a zvyšku sveta.
Tam, kde je spolužitie utrpením, nepomôže multikultúrna agitácia. Nakoniec je to hegemón, ktorý si z centra podrobuje periférie, z ktorých sa protestne ozýva: Nech žije Brusel, ale za svoje. Nech žijú USA, ale za svoje. Oscilácia medzi kolonizáciou a emancipáciou je mnohotvárna. Tlak na globalizáciu vytvára ako protiklad snahy o deglobalizáciu. Násilnú integráciu strieda túžba po sebaurčení. Aliancie sa rozpadajú, keď sa z partnerov stávajú vazali, ktorým sa nechce zomierať za záujmy svojho pána.
Oplatí sa pozerať na volebné mapy. Jednak preto, aby si človek overil, či žije tam, kam patrí, ale tiež aby vedel, čo ho čaká. Predovšetkým by mali brať dvojfarebné mapy vážne ľudia, ktorí nežijú za svoje.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.