Pritom ju posunula tak veľmi dopredu, že budeme musieť niekoľko rokov čakať, kým nás dobehnú aj iné, pochopiteľne, že najmä spriatelené krajiny. Ale tieto nás aj tak nedobehnú, lebo nikto a nikdy nás nevie natoľko dobehnúť, ako my vieme dobehnúť sami seba.
Istotne, že je stále medzi nami mnoho maloverných spoluobčanov, ktorí taký prudký krok k pokroku vlastne ani nečakali, ba dá sa povedať, že ho nikdy ani nechceli predvídať. Lež pokrok vždy prudko a nečakane pretrháva práve tie hrádze, ktoré nás neprirodzene a násilne držia v minulosti a v pálčivej izolácii. S tým je však práve v tejto chvíli koniec.
Ide vlastne o to, že predseda Trnavského samosprávneho kraja Jozef Viskupič tak akosi prestúpil do hnutia Progresívne Slovensko. Nejde však iba o to. Treba si v tejto súvislosti uvedomiť, že hnutie Slovensko (pôvodné OĽaNO Igora Matoviča) tým pravdepodobne prichádza o takých 25 percent prapôvodných členov, ktorí boli asi štyria. Prirodzene, že v istom okamihu našich pohnutých dejín – pravdepodobne pre zmenu takého toho zákona o stranách a hnutiach – sa počet členov OĽaNO prudko zvýšil asi o 1 000 percent. Teda asi tak na 40 členov. Ale koľko ich tam naozaj bolo, koľko je a koľko bude, to možno ani nikto nevie. Lebo to celkom presne nevedela ani vtedajšia hovorkyňa hnutia Veronika Remišová. Totiž v tej dobe, keď tam naozaj boli asi iba štyria.
V každom prípade takýto prechod z jedného hnutia do druhého hnutia nemožno citlivo vnímať bez pohnutia. Vyjadril to už dávno náš statočný a robotný ľud v tajomnom konšpiratívnom jazykolame: „A tie vrabce z toho tŕnia, štrng brnk do druhého tŕnia!“ Vo svetle tohto odvážneho tvrdenia nemôže prekvapiť ani zásadný dôvod Viskupičovho prestupu: „S PS som v mnohom našiel spoločný jazyk. Nič mi nehovoria populistické sľuby ani rozoštvávanie spoločnosti.“
Myslím si, že onen poukaz na spoločný jazyk musí byť v istom zmysle nielen zásadný, ale do značnej miery i záväzný. Členovia i sympatizanti hnutia PS totiž vo verejných vystúpeniach používajú nezriedka práve taký jazyk. Ide o zvláštny, akosi „trhaný“ spôsob prehovoru, sprevádzaný nanajvýš osobitou, asi iba ťažko napodobiteľnou intonáciou. Jednoducho povedané, všetci rozprávajú ako predseda hnutia Michal Šimečka. Ide o geniálny prostriedok politického boja. Dáva členom a sympatizantom hnutia istotne mimoriadne pevný pocit vzájomnej solidarity, no na druhej strane aj pocit či príznak mimoriadnej originality voči iným politikom, stranám či hnutiam.
Nesmie nám to však zastrieť hlbší zmysel tohto politického prechodu, ktorý badateľne smeruje od „Slovenska“ práve k „Progresívnemu Slovensku“, teda od minulého tmárstva a zaostalosti priamo k budúcemu presvetlenému pokroku. Tak prestupujúceho naostatok poňal i sám predseda PS: „Hovoria za neho výsledky, je kompatibilný s hodnotami a víziou PS.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.