Médiá stredného prúdu na protesty reagovali odsúdením žltých viest pre ich údajnú antiekologickú politiku a zelené mimovládky chválili vládu za zachovanie uhlíkovej dane. Hnutie, ktoré má zo svojej podstaty byť solidárne, tak bolo kritizované za individualizmus a sebectvo typické pre znečisťovateľov prírody.
Výskum medzi členmi hnutia však ukázal, že mnohí účastníci protestov v skutočnosti podporujú ekologické reformy, akurát nechcú byť ich sociálnymi obeťami a za hlavných vinníkov klimatickej krízy považujú veľké korporácie. Tie je potom buď potrebné odstrániť spolu s kapitalizmom, alebo silnejšie regulovať. Ako žlté vesty súvisia so Slovenskom v roku 2024?
Už v programe do parlamentných volieb v roku 2023 písal Smer-SSD o podpore len takých cieľov v environmentálnej politike, ktoré nepôjdu drasticky proti európskej a slovenskej konkurencieschopnosti. Tento svoj postoj zopakoval v programe do Európskeho parlamentu a doplnil, že ochrana životného prostredia, ktorú podporuje, nesmie ísť na úkor životnej úrovne a sociálneho štandardu.
Prieskumy verejnej mienky nám opakovane dokazujú, že nielen Slováci považujú klimatickú zmenu za vážny problém. Až prípad žltých viest však prináša hlbšie poznanie, že obavy spoločnosti o životné prostredie môžu byť silno prepojené s obavami o vlastný životný štandard. Tu dobre vidno rozdiel medzi Smerom a SaS. Tá sa podobne ako Smer tiež vymedzila voči Európskej zelenej dohode, lenže bez ľavicovej podpory udržania životnej úrovne.
Kľúčová otázka potom znie, ako udržať životný štandard a zároveň robiť potrebné ekologické reformy (či revolúcie). Ide o variant všeobecnejšej otázky: Ako zaistiť, aby sa ľudia mali lepšie? Predvolebnou odpoveďou Smeru v tomto prípade nebolo viac prerozdelenia, ale lepšie fungujúca ekonomika. A tú podľa nich môžu ekologické reformy brzdiť.
Problémom teda nutne nie je napríklad kompenzácia rastu cien palív pre chudobných, ale to, či sú firmy schopné sa s reformami vyrovnať. Podľa Smeru a SaS nie sú.
Závislosť a otvorenosť slovenskej ekonomiky sú kľúčové v otázke schopnosti vlády konať autonómne. Môžu viesť aj zdanlivo ľavicové strany ku kladeniu „konkurencieschopnosti“ na prvé miesto, podobne ako odbory robia ekologické ústupky v prospech iných bojov.
V protiklade tu potom nutne nie je životná úroveň a ekológia, ale schopnosť firiem súťažiť a ekológia. Ak má mať ekológia aspoň malú šancu v tomto súboji zvíťaziť, je potrebné prinajmenej zmierniť základnú hodnotu neoliberálneho kapitalizmu, ktorou je súťaž.
Menej obchodu by znamenalo nižší konkurenčný tlak a ekologická otázka by sa tak mohla v stredoľavej politike stať dominantne otázkou sociálnou a nie otázkou medzinárodnej ekonomickej súťaže. Žlté vesty nám ukázali, že sociálno-ekologická politika by mala vysokú podporu.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.