Po dvoch desaťročiach jeho slová vyvolávajú smiech cez slzy. Zdravotníctvo zotrváva na vrchu rebríčka problémov, ktoré nás trápia. Väčšina tých, ktoré mali Zajacove reformy odstrániť, pretrvala, a objavili sa nové ako nedostatok ambulantných lekárov, nedostupnosť špecialistov či problémy s doliečovaním a ošetrovaním po hospitalizácii. A tiež dôsledky, ktoré prináša obmedzenie zdravotných služieb pre dlžníkov na zdravotnom poistení.
Prísne opatrenia, ktoré reformy zaviedli s (vtedy univerzálnym) cieľom podnietiť motiváciu pracovať a odvádzať dane a poistné, nespôsobili v najzraniteľnejších skupinách zamýšľaný zázrak. Naopak, vytvorili pascu, z ktorej sa mnohí nedokážu dostať. Najmä tí bez podstaty životnej stability, akou je strecha nad hlavou. Napriek viacerým zmenám presadeným najmä vďaka snaženiu pomáhajúcich mimovládnych organizácií je prístup ľudí bez domova k zdravotnej starostlivosti naďalej obmedzený. A naďalej im tak zhoršuje šance dokazovať sústavnou pracovnou činnosťou, že patria k „nám“.
Do dlhov na zdravotnom poistení sa môžu dostať rýchlo aj ľudia so strechou nad hlavou. Stačí, že mali živnosť, neplatili si nemocenské a vážnejšie ochoreli. Kým pre stratu pracovnej schopnosti štát za nich preberie úhrady zdravotného poistenia, narastie im dlh na poistnom. Ten ich vylúči z nároku na neurgentné zdravotné služby vrátane vyšetrenia špecialistom a úhrady liekov.
Ľudia trpiaci závislosťami sú v doživotnej pasci. Pre dlh nemajú nárok na liečbu – a pre závislosti sa zvyčajne nedokážu zamestnať a začať uhrádzať dlh. Dlžníkom sa síce poskytuje urgentná zdravotná pomoc, no ak hospitalizácia nie je potrebná, človeka vyprevadia na ulicu bez zisťovania, či má kam ísť. Sociálne sestry na urgente nepracujú.
No ani tie z nemocníc sa na Slovensku nedovolajú žiadnej zodpovednej ustanovizne. Kraj, obec a ani kurátori pre dospelých zo sociálnych odborov úradov práce nie sú povinní zaujímať sa a riešiť situáciu dospelých, ktorým nejde o život, aj keď sa ich život môže závažne zhoršiť bez podpornej starostlivosti. Zákon o sociálnych službách síce pozná služby krízovej intervencie, ale štát nemá povinnosť ich financovať.
Dlžník je trestaný do posledných chvíľ. Ani v terminálnom štádiu k nemu systém nie je milosrdnejší. Ak mu pracovníci mobilného hospicu uľavia v chronickej bolesti, urobia to na vlastné náklady, pretože poisťovne im službu nezaplatia.
Prístup k zdravotnej starostlivosti je právom druhej generácie. Štát rozhoduje, ako a v akej miere bude tento prístup obyvateľom zaisťovať. Je hádam načase rozprávať sa o tom, čo sme dosiahli uplatňovaním filozofie niekdajších reforiem a čo to vypovedá o nás.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.