Výluka na trati - Slovak Lines

V piatok ráno som si na stanici v Caen kupovala minerálku Perrier, časopisy na cestu do Paríža. Vracala som sa z dovolenky v Normandii. Dvakrát som bola na pohotovosti s ušami, no videla som také miesta, ktoré moje trampoty vyvážili. Vlak meškal v norme. Po ceste sme sa dozvedeli, že náš let zrušili, preložili nás na druhý deň večer.

03.07.2024 14:00
debata (3)

Večer som videla z postele po streche kráčať parížsku šik mačku, na druhý deň som vyrazila za kamarátkami do Sceaux, popoludní dav na stanici Châtelet a na letisko. Najskôr začali oznamovať meškania, pred deviatou let zrušili, vraj v motore je vták. Letušky a letiskový personál vysvetľujú a vysvetľujú. Znovu sa zvítame s kufrom, ktorého sme sa pred pár hodinami zbavili, je horúco, všade kopec ľudí a blíži sa noc.

Sadám si do kresiel pre invalidov a nachádzam zabudnutú knižku. Čas znovu nájdený od Marcela Prousta. To na mňa elektrizujúco zapôsobí. Celou cestou sa rozprávam s Pánom Bohom. Vlastne, modlím sa a počúvam. Knižka, ktorú jeho veličenstvo už neredigovalo, v ktorej hovorí o sebe ako o Marcelovi a ktorá zatvára bránu, cez ktorú do nej vošiel svet a jeho kamarila. Rozplakala som sa od dojatia, keď vo mne povolili aj tie najjemnejšie zopnutia. V pošte nám pristáva ponuka odletieť skoro ráno Düsseldorfu a odtiaľ do Viedne. Berieme.

Ubytujeme sa v lacnom zlatofialovom hoteli plnom čínskych turistov pri letisku, recepčná trasie drdolom a vyzerá, že o chvíľu vyskočí zo zúfalstva z okna, rozdáva kartičky od izieb, v ktorých už niekto spí, všetci sa vracajú a nadávajú jej, potom prichádzajú tí rozospatí a aj tí jej nadávajú, nefunguje počítač alebo program, vzápätí o polnoci recepciou prepochoduje asi päťdesiat desaťročných chlapcov vo futbalových dresoch, akoby sa nám všetkých tento hotel sníval, tí chlapci sa snívajú aj sami sebe, vybrakujeme spolu automat s nápojmi a so sladkosťami a očami odprevádzam veselé a šťastné deti, plné pusy cukríkov a zo dve koly pod pazuchou, očami do postieľok. Po dvoch hodinách spánku sa vraciame do reality – recepčná trasie drdolom a ľudí neubudlo.

Ani sa nenazdáme a sme na veľmi príjemnom letisku v Düsseldorfe a na obed vo Viedni. Konečne slovenčina a Slovak Lines. Lístky na autobus sa on-line kúpiť nedajú, blbne to, šofér vraví, že to neprekáža, no nefunguje mu automat na platbu kartou, máme mu dať 42 eur. Lístok síce stojí 13, no veľmi chceme ísť domov. Vzápätí prichádza pani z Ukrajiny, chce si kúpiť lístok, no šofér sa s ňou nebaví, tvári sa, že nepočuje, akoby bola duch. Pani, asi zvyknutá na slovenské spôsoby, odchádza. Zahraničných turistov šofér skasíruje za batožinu, ak nezaplatia, nevezme ich. Platia, všetci platíme, okrem Ukrajincov, tých šofér neberie.

Po celý čas, keď nám rušili lety, keď som behala po pohotovostiach, som stretávala len milých ľudí, a je mi veľmi ľúto, keď si uvedomím, že prvého „podvadznohu“ som stretla až v slovenskom autobuse. Našťastie, taxikár čo nás viezol do Modry, bol Ukrajinec. Vravel, že máme veľmi dobré cesty a vraj je u nás všetko veľmi krásne.

Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba