„Lehkoživka“ je vlastne parazit, príživník. Ak sa dnes tento výraz pejoratívne používa na označenie ľudí, ktorí sa živia čímsi, čo nevyžaduje veľké úsilie, býva to reakcia na „lehkoživky“ dobre situované, namyslené, ktoré pohŕdajú ľuďmi, čo sa živia prácou ťažkou, tvrdou, fyzicky náročnou.
Typická moderná „lehkoživka“ nie je asociál, lenivec poberajúci sociálne dávky, ale analytik politického think-tanku alebo aktivista nejakej dúhovej neziskovky. „Lehkoživkou“ môžeme označiť aj finančného špekulanta, ktorý má na konte miliardy, alebo vplyvného politika. Systém, v ktorom žijeme, je na prvý pohľad pre „lehkoživky“ ideálny. Žiť si na vysokej nohe na úkor druhých sa nepovažuje za nemravnosť, ale za šikovnosť, podnikavosť, ktorá je spoločensky žiaduca.
Ak vo výletnej reštaurácii zamestnanec, ktorý berie sto korún na hodinu, predáva malinovku za osemdesiat korún, ide z pohľadu majiteľa o výnosné podnikanie. Súčasne to je aj dôvod obísť takýto podnik širokým oblúkom a nabudúce si vziať na výlet do ruksaku desiatu. Ak je výletníkov, ktorí sa nedajú ošklbať, väčšina, z výnosného podniku sa stane podnik krachujúci. Na tomto jednoduchom príklade možno demonštrovať, že „lehkoživky“ nemajú ľahký život, keď sa ekonomike nedarí. Dôvodom, prečo sa ekonomicky nedarí, sú ale práve „lehkoživky“, ktoré vládnu, čo v praxi znamená, že na štáte parazitujú.
Podnikatelia vyčítajú štátu, že nedostatočne podporuje príchod cudzincov ochotných robiť za nízke mzdy. Aká je ale skúsenosť z krajín, kde štát vyšiel v ústrety podnikateľom, parazitom, ekonomickým „lehkoživkám“ a otvoril hranice ekonomickým imigrantom? Deťom týchto lacných zamestnancov sa nechce pracovať za nízke mzdy, a pretože nedostanú ani mzdy primerané, stávajú sa z nich asociálne „lehkoživky“, ktoré parazitujú na ľuďoch, ktorí pracujú. A z dlhej chvíle občas pozapaľujú nejaké automobily.
Lacný cudzinec nie je riešením, ale komplikáciou. To znamená, že komplikáciou je podnikateľ, ktorý nedokáže slušne zaplatiť svojho zamestnanca. Ešte väčšou komplikáciou je ekonóm, ktorý radí politikom otvoriť hranice lacným cudzincom v záujme podnikateľov neschopných slušne zaplatiť zamestnancov. No tým najväčším problémom sú politici, ktorí ochotne sadnú na lep ekonómom, čiže „lehkoživkám“, predstierajúcim, že rozumejú svetu, ktorému nerozumejú.
Okrídlený bonmot konštatuje, že nie je ťažké nasýtiť chudobných, ale uspokojiť nároky bohatých. Podobne nie je problém zaplatiť pracujúcich. Problém je uspokojiť nároky tých, čo na plný úväzok nič nevytvárajú. V populácii neúnosne pribudlo ľudí, ktorí ľahko žijú za vysoké platy na úkor tých, čo musia pracovať, čiže poberať platy mizerné. Ekonómovia hrozia demografickou krízou, tvrdia, že mladí neuživia starých. Asi majú pravdu. Mladé „lehkoživky“ veru sotva uživia staré „lehkoživky“. Takto sa to skončí, keď sa nevyplatí pracovať.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.