Ďalší vedci zas merajú to, kto udržateľne a zároveň aspoň trochu dobre žije už dnes. To, ako sa máme (tzv. rozvoj), delia tým, koľko materiálov a emisií CO2 na to spotrebujeme (udržateľnosť). Na čele rebríčka udržateľného rozvoja merajúceho dĺžku dožitia, vzdelanie, HDP na osobu a ekostopu je Kostarika. Z európskych krajín je najvyššie Albánsko, a to na ôsmom mieste. Slovensko je sté, Chorvátsko 40., Švédsko 134. a USA 156. Znamená to, že by sme mali žiť ako Albánci? Nie celkom.
Základným problémom akéhokoľvek podobného merania je nerovnosť. Indikátor HDP na osobu nehovorí nič o tom, ako sa HDP medzi dané osoby v skutočnosti prerozdeľuje. Akékoľvek predstavy o ekologickej budúcnosti bez technologických zázrakov sa nevyhnutne začínajú utopickou predstavou omnoho rovnostárskejších spoločností, než v akých žijeme dnes.
Bohatnutie najchudobnejších pritom vôbec nie je ekologicky také náročné ako v predstavách T. R. Malthusa a jeho nasledovníkov. Viac ako miliarda ľudí žijúca za menej ako 1,9 dolára na deň vytvára zhruba 2 % svetových emisií CO2, 57 % ľudí na Zemi žijúcich z menej ako 5,5 dolára okolo 16 % emisií CO2. Ak by sa podarilo, aby všetci ľudia na svete dosiahli aspoň túto úroveň, čo znamená, že by sa mali tak, akoby žili v USA, a tam by ich príjem bol takmer 170 dolárov na mesiac, narástli by emisie na celom svete o 18 %. Boli by stále veľmi chudobní, ale prinajmenej by už neboli veľmi hladní.
Ak 1 % najbohatších emituje takmer polovicu globálneho CO2, je zrejmé, že z hľadiska udržateľnosti nie je odstránenie extrémnej chudoby problémom. Jednoducho povedané, ak by chudobní začali viac jesť a mali k dispozícii o niečo viac lacnej energie, nezruinovalo by to ani klímu, ani bohatých.
Ak by sme išli ešte ďalej a predstavili si svet dokonalej rovnosti, štvorčlenná rodina by mohla žiť v byte s rozlohou 60 m2, vlastniť sporák, chladničku a laptop, každý človek by mal k dispozícii 50 l vody denne, telefón a 5 až 15 000 km ročne na cestovanie. Zdravotníctvo a školstvo by boli bezplatné pre všetkých.
Konkrétne čísla v mnohom závisia od politických zmien, aké sme schopní dosiahnuť. Prvým krokom je obmedzenie spotreby bohatých. Po ňom nasleduje obrovské množstvo zmien vo fungovaní stredných tried našich spoločností. Tie zahŕňajú posun k vegánstvu, zníženie množstva vyhodeného jedla, menej lietania a jazdenia autom a viac cestovania MHD, bicyklami a vlakmi, zateplenie budov a prechod na obehovú ekonomiku.
Toto všetko v spomínanom Albánsku chýba rovnako ako u nás. Nízka spotreba je tam dôsledkom chudoby, a nie zmysluplnej reformy spoločnosti. Akurát sa tam napriek relatívnej chudobe ľudia dožívajú vysokého veku, mladí chodia do školy a elektrinu im vyrábajú vodné elektrárne. Tie vedia byť užitočné aj u nás. Ale to, čo potrebujeme v prvom rade, je zníženie nadmernej spotreby a táto zmena sa nezačína v triede chudobných, ale na samom vrchu.