Hneď na začiatku sa však moje obavy rozplynuli podobne ako dym vo farbe trikolóry, ktorým sa otvárací ceremoniál začal. Dobrá metafora: vlajka je len dym, lebo veď niekedy sme Francúzi či Slováci a inokedy sme len obyčajní ľudia… To, čo nasledovalo potom, považujem za vážne vysvetlenie s akčnými ilustráciami toho, ako mnohí Francúzi chápu svet.
Toto sme my Francúzi, toto sme dali, ale aj vzali svetu… Napríklad šansón, ktorý americkou francúzštinou zaspievala Lady Gaga – ale veď šansón je aj náš! Aj môj! Hocikedy si hmkáme “rien de rien” a ďalej nevieme slová… Takúto máme literatúru, poďte k nám do knižnice, takáto krásna je naša zreštaurovaná knižnica Richelieu – neviem si predstaviť žiaden iný národ, ktorý by otváral olympiádu knižkou, hoci Raymondom Radiguetom, alebo pozval ľudí do galérie, do opery, potom práskol death metal, vzápätí Offenbacha, pripomenul chuderu Máriu Antoinettu, s mrazivou obraznou dôslednosťou, nasledoval tuším kankán, moulin rouge, mimoni, módna prehliadka, anjel s harmonikou poletujúci nad mostami, Sequana, bohyňa rieky Seiny čo pripomínala Janu z Arku alebo Jana čo pripomínala Sequanu, a ozaj, nestačilo že Mona Lisa sa vynorila spod hladiny, ešte na ňu aj napršalo, a športovci čo sa nesmú ukryť do podpalubia, aby nekazili predstavenie, v ktorom účinkujú.
Nemci, čo sa hnevajú, Kórejčania protestujú, oni sú iní Kórejčania, nie tí zlí a tí zlí kývajú, ako úplne dobrí, alžírski atléti čo hádžu do Seiny kvety na mieste, kde kedysi boli utopení Alžírčania, speváčka Aya Nakamura vychádza z Academie francaise, aká symbolika!, veď ju kritizovali za jej jazyk a francúzštinu, krásne, perfektne a efektne zinscenované, mimochodom, decentné prefackanie extrémnej pravice, a napokon horiaci balón, čo sa vznáša nad záhradami, tak preto boli naposledy zatvorené!, a vznešená a vynikajúca Céline Dion, akoby vstala z mŕtvych, a Imagine all the people, hymna mieru, Grand Palais, Notre-Dame a práce na jeho rekonštrukcii, a zvuky, ktoré sprevádzajú túto prácu, prší, to športovcom prší šťastie, to prší šťastie nám, čo to môžeme vidieť, mám zimomriavky pri pocte výnimočným ženám, som pyšná na Francúzov, sú machri, nariekam od dojatia, a keď vidím bakchanálie, rozosmejem sa, no opäť zvážniem, lebo Francúzi nastavili svetu svoje zrkadlo…
Preberie ma až ranná facka, vraj bakchanálie, orgie, drag queens, homosexuáli, lesbická láska – urážanie pána Boha. Ale Ježiš nepochodoval s davom, šiel v protismere a hovoril o láske, rovnosti, slobode, za nás za všetkých zomrel na kríži, a tak aj všetci tí, ktorých ste videli za parížskym stolom, sú dnes pozvaní na hostinu baránkovu, viem to. A tí čo najviac kričia, nech sa pozrú do zrkadla, či práve oni na svätej omši na Boha nevyplazujú jazyk, vypožičiavam si z repertoára katolíckeho kňaza Karola Lovaša.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.