Napätie medzi Izraelom a Iránom sa opäť zvýšilo po atentátoch na vodcu Hamasu a veliteľa Hizballáhu. Riešenie palestínsko-izraelského konfliktu je v nedohľadne a prilievaním oleja do ohňa sa zvyšuje riziko širšieho konfliktu v regióne.
Čím dlhšie trvá odveta Izraelčanov za októbrový masaker, pri ktorom Hamas na veľkú radosť Palestínčanov povraždil 1 200 Izraelčanov, tým viac je mŕtvych palestínskych civilistov. A s mŕtvymi Palestínčanmi pribúda nepriateľov Izraela.
Z odstupu vyzerá drsná reakcia Izraela ako jasná chyba. Verejná mienka vo svete zvykne strániť slabšiemu, a slabší sú decimovaní Palestínci, ktorí nemusia nič vysvetľovať, stačí im fotografovať mŕtve deti.
Spraviť z Gazy parkovisko jednoducho nie je populárne riešenie. Reagovať na teror terorom znamená riskovať, že obeť bude vnímaná ako agresor a agresor získa aureolu obete. O geopolitických hrozbách ani nehovoriac.
Ak v izraelskom prístupe k Hamasu, Palestíne a všeobecne k Arabom hľadáme logiku, nájdeme ju v historickej pamäti. Židia nezabudli, ako dopadli, keď sa nebránili. Nezabudli, že sa ich nikto nezastal, keď ich milióny likvidovali nacisti v koncentračných táboroch.
Keď im niekto povie, že ich zaženie do mora, berú to vážne, pretože si nechcú zopakovať minulosť. Len čo však ničia toho, kto ich chce zničiť, sú konfrontovaní s verejnou mienkou sveta, ktorý si už historickú skúsenosť židov vybavuje iba matne alebo si ju nevybavuje vôbec.
Ľudia bez historickej pamäti sa na tých s pamäťou pozerajú ako na paranoidných. Bez povedomia o tom, že sa v minulosti odohrala druhá svetová vojna, žije dnes drvivá väčšina populácie. A z tých, ktorí majú o nej akési povedomie, mnohí zamieňajú vinníkov a obete podľa aktuálnych sympatií a antipatií.
Tu hľadajme vysvetlenie nevraživosti voči národom, ktoré si historickú pamäť uchovávajú. Človek bez pamäti nevie, o čom je reč, keď mu ten s pamäťou hovorí, že sa nedá vyvraždiť ako minule.
Židia nie sú hlúpi a vedia, že s prístupom oko za oko zub za zub si nezískajú spojencov ani sympatie. Pamätajú si však, že spojencov, na ktorých sa možno spoľahnúť, nemali nikdy, a to, že sa prispôsobovali protižidovským zákonom, ich neuchránilo pred plynovými komorami. Dnes si hovoria: ak máme byť vyhladení, nemôžeme nič pokaziť tým, že sa tentoraz budeme brániť a tých, čo nás chcú vyhladiť, vyhladíme.
V tomto je kliatba historickej pamäti. Ľudia bez nej nemôžu takýto prístup akceptovať. Je, mimochodom, pozoruhodné, že židovskú historickú pamäť neakceptujú Rusi, ktorí sami majú v dobrej pamäti Napoleona a Hitlera, takže si nerobia ilúzie o spolužití so Západom. Historická pamäť zjavne funguje selektívne. Každý má len tú svoju.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.