Ľudstvo v tých časoch ešte nebolo na nové objavy vo veľkých výškach, teda vlastne v nezmapovanej oblasti vesmíru, celkom dobre pripravené. Bol to však v podstate moderný človek, lebo vraj mal dispozíciu na cukrovku a obezitu.
O takých 4 500 rokov neskôr doplatil na hlásanie vesmírnych novôt aj veľký renesančný filozof a estetik Giordano Bruno. Vyslovil myšlienku, že vesmír je nekonečný, čo mohol byť podľa dobových predstáv iba samotný Boh. A preto ho 17. februára roku 1600 na námestí Campo dei Fiori v Ríme zaživa upálili. Predtým mu však železnou skobou znehybnili jazyk, aby to nejako zbytočne nekomentoval. Lebo hneď po vynesení rozsudku svojich inkvizičných sudcov informoval o istej podstatnej súvislosti: „Vy nado mnou vynášate rozsudok s väčším strachom, než s akým ho ja počúvam.“
Svoj rešpekt voči jeho myšlienkovo nesmierne bohatému dielu potom vyslovili napríklad Baruch (Benediktus) Spinoza, Gottfried Wilhelm Leibniz alebo dokonca predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie Friedrich Wilhelm Joseph Schelling. Ten dokonca svoj jediný filozofický dialóg pomenoval fakticky priamo po ňom.
Nuž na nejaké nové myšlienky môže človek vždy doplatiť, pretože je zvyčajne medzi ľuďmi, ktorí ich nepochopia alebo im nechcú porozumieť. A oveľa príjemnejšie ako nejaké usilovné štúdium im pripadá priamo prenasledovanie nejakých hĺbavých jedincov.
Doba však nesmierne pokročila v tom, že človek už dnes môže doplatiť nielen na nové, lež už aj na veľmi staré myšlienky. Stačí, že si napríklad nezapamätá presný počet pohlaví, a hneď má takpovediac na krku harrasment, homofóbiu, antifeminizmus, diskrimináciu a počúvanie klasickej hudby. Má to hlbokú logiku.
Veď prečo by sme sa mali nečinne prizerať na prenasledovanie ľudí v minulosti, keď ešte stále môžeme poriadne šikanovať tých súčasných? Ide pritom o demokraciu, ktorá nie závislá iba od súčasnej modernej spoločnosti, ale ktorá sa pomaly rozprestiera nad celými dejinami. Zlé obrázky z olympiády sú už dnes nedostupné, zrejme hodné iba zabudnutia.
Preto nemenším úspechom ľudstva je vraj pondelkové rozhodnutie britskej ministerky financií Rachel Reevesovej, ktorá veľkoryso oznámila viacero „ťažkých“ rozpočtových rozhodnutí a oznámila parlamentu, že niekoľko finančne nezaistených projektov sa za labouristickej vlády premiéra Keira Starmera neuskutoční, a to vrátane plánov na výstavbu cestného tunela v blízkosti Stonehenge v grófstve Wiltshire. Ide predsa len o vzácnu megalitickú pamiatku. Vraj celé UNESCO toto rozhodnutie nesmierne potešilo. (Sic!)
Keď sa nad tým človek tak zamyslí, môže sa už len smutne spýtať: „Ach Ötzi, Ötzi! Aké si ty asi mal s týmto veľkým svetom plány?“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.