Slováci na cesty do Juhoslávie potrebovali získať devízový prísľub Štátnej banky československej na predaj dinárov ako aj vycestovaciu doložku, pretože táto krajina nebránila občanom iných krajín vycestovať napríklad do Rakúska alebo Talianska. Samozrejme za podmienky, že v cestovných pasoch mali vízum danej krajiny. To pritom mohli získať aj v Belehrade alebo Záhrebe.
Súhlas s cestou každému občanovi ČSSR musel preto dať zamestnávateľ alebo v prípade študentov škola. Tým sa malo zamedziť nedovolenej emigrácii. Do zahraničia bolo povolené vyvážať iba cudziu menu, ktorú oficiálne vymenila buď ŠBČS, alebo cestovná kancelária. Limit bol veľmi nízky, čo veľkú časť cestujúcich nútilo k pašovaniu devíz získaných buď na čiernom trhu, alebo darom, prípadne úsporou z predchádzajúcej cesty.
Hromadné autobusové zájazdy sa pred štátnou hranicou vždy zastavili, oficiálne na osobnú hygienu v kombinácii s hľadaním skrýš na nelegálny vývoz cudzej meny do zahraničia – buď v priestoroch autobusov, alebo aj v spodnej bielizni, ktorú mali cestujúci oblečenú. To sa týkalo ciest nielen do SFRJ, ale aj do Maďarska a Poľska. V prípade našich severných susedov boli však predmetom nelegálneho vývozu československé koruny, za ktoré bolo možné neoficiálne získať až niekoľkonásobne viac zlotých ako pri úradnej výmene v ČSSR.
Na štátnych hraniciach často prebiehali razie zamerané na načierno vyvážané peniaze, pretože skromný limit devíz a tiež limit na vývoz Kčs (maximálne 500 na osobu) musel byť precízne zaznamenaný v colnom a devízovom vyhlásení. Na tomto tlačive musel byť tiež štátny kolok, ktorého výška bola odstupňovaná podľa počtu dní. Pri cestách do kapitalistických štátov nad štyri dni pobytu to bolo až 300 Kčs. Cestujúci okrem toho musel mať v cestovnom pase vízum danej nesocialistickej krajiny. Celkové administratívne náklady spojené s cestovaním do krajín s trhovou ekonomikou tak na osobu predstavovali až cca 500 Kčs. Pre mnohých našich občanov to bol týždňový plat.
Súčasťou fungovania našej ekonomiky do roku 1989 bol umelo nastavený devízový kurz k menám nesocialistických štátov a SFRJ v podobe rôznych prirážok. Devízoví cudzinci prichádzajúci z krajín s tvrdou menou si povinne museli vymeniť valuty na Kčs za veľmi nízky kurz približne 7–8 Kčs za dolár, pričom naši turisti museli zaplatiť v ŠBČS za dolár až 28 Kčs. Rozdiel v kurze odvádzala ŠBČS do štátneho rozpočtu na financovanie cestovného ruchu v ČSSR.
Povinná bola aj výmena valút zasielaných do ČSSR v listových zásielkach z kapitalistickej cudziny. Listy boli centrálne v Prahe presvietené a úradne otvorené s pridaním písomného upozornenia o trestoch hroziacich za nesplnenie povinnej výmeny devíz v liste za Kčs alebo bony. Tie predstavovali nákupné poukážky umožňujúce kúpu atraktívneho tovaru v devízových obchodoch štátnej spoločnosti TUZEX.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.