Okrem toho, že kniha je najlepší priateľ človeka, ktorý nezradí, neoklame a neokradne, človek, čo číta, má šancu, celkom bezbolestne zmúdrieť. A to aj dospelý! To na margo niektorých slovenských politikov…
Je teplo, každý deň ma prekvapí ako nejaká nečakaná choroba, ako suchý, horúci a žltý dlhý a nevysvetliteľný smútok, čo nemá prameň, len je… Zem puká a vädnú stromy. Čítanie kníh prekladám nervným čítaním správ o počasí, pozerám družicové záznamy a radary… Som ako rozviedčik pred útokom…
Ľudia si tu na vidieku natierajú na belaso stoličky, vysadia do vedra alebo pred dom levanduľu a cítia sa ako v Provensalsku. Iný si kúpi námornícke tričko a už je v Bretónsku. Ďalší si zavesí kôš na bicykel a keď v ňom vezie z trhu cibuľku, hneď sa mu zdá, že nejde po Vinosadoch, ale po talianskom vidieku… Nemeckí trpaslíci už sú gýč, no levanduľa v košoch na starých bicykloch ešte nie je.
Globálne oteplenie spôsobilo, že tu máme Provensalsko, ešte trochu tepla a začneme pestovať kaktusy… Ozaj, už poznáme prvé mená rady STVR. Kedysi ktosi urobil z nápisu na hlavnej stanici v Bratislave nápis „šťanica“. Prepínajúc slovenské kanály, napadá mi čosi podobné. Na jednotke, na dvojke, na Markíze, na JOJ aj na tatrojke, slovenské kanály sú naozaj kanálmi, už to smrdí v obývačkách a leje sa to z domovov a teplých príbytkov, počujete, toto je srdce Európy, ešte bije…
A v Šenkviciach na stanici, vlak mešká, parádne to tam prefukuje, len teta v okienku nechce vydávať ani rozmeniť, a malý chlapček s dedkom idú na výlet a hovoria si, čo tam všetko budú robiť, stretnú leva a tigra a budú jesť zmrzlinu a párok, čo vykúka z rožka, a večer všetko povedia babke, čo im volá, nech majú na hlave celý deň čapice.
A iná teta ide k doktorovi, už bola v Pezinku, ale že má ísť do Bratislavy, objednaná je na tretiu no ide skôr, keby zablúdila, osobný vlak smer Bratislava hlavná stanica bude meškať, no už sa to začína, smeje sa tá pani a hovorí to inej, tá sa ide dať do Pezinka odfotiť, a tak sa smejú a smejú, všetkému.
Mimochodom, pozor, nech vám nespadne hviezda na hlavu… Začalo sa „hvězdní rojení“, padajú hviezdy z neba… Nádeje na olympijské medaily, hrušky aj hviezdy padajú úplne potichu. Tak nech máte šťastie a vidíte padať aspoň dáku hviezdu, pripravte si radšej želania, aby ste, keď ju zbadáte, nezmätkovali! Padajú hviezdy, aj my padneme, napísal Andrej Sládkovič v Maríne.
Na toho si tiež sotvakto spomenie. Možno by však cez školský rok niekto študentom aj niektorým profesorkám mal vysvetliť, že všetko, nielen láska, o ktorej je Marína, ale hocijaký literárny text, čo má za niečo stáť, musí bolieť, a že čítanie nemusí byť len kratochvíľa, keď pre autora je tvorba zmyslom života a výpoveďou o tom zmysle, a že práve láska, v prvom rade láska pedagóga k literatúre, a v druhom rade trebárs aj sama osebe, môže byť kľúčom, ako priviesť mladých študentov k čítaniu, nielen Maríny a nielen Sládkoviča…
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.