Zlaté deväťdesiatky, na Slovensku sa „řádí“ ako na Klondajku, a slovenskí novopodnikatelia si pozvali Alaina Delona ako hviezdu, čo im má vylepšiť imidž, za nepredstaviteľné peniaze do Bratislavy. Dosť rozpačitá tlačovka sa konala v niekdajšom Charlie centre (dnešnom kine Lumière), a len ukázala biedu, v akej sa Slovensko nachádzalo, Alain Delon si tam nemal ani s kým ruku podať, ani nemal s kým prehovoriť, teda ak nerátame prekladateľku. Pamätám si, ako som sa hanbila, keď sa pýtal, kde sú herci, režiséri, umelci?, a pýtal sa to celkom bezradne.
Pracovala som vtedy s novinárkou Tinou Čornou na oddelení kultúry v denníku Meridian, na tlačovke s Delonom sme nemohli chýbať. Po tom, ako ma Alain Delon dosť elektrizujúco pobozkal na tlačovej besede, som sa vďaka Borisovi Filanovi, ktorý nám, dvom mladým novinárkam, dal vstupenky, ocitla aj na večierku s Delonom v hlavnej úlohe.
V Tininých šatách som sa dotrepala na onen raut plný čudných, veľmi okázalo a zle oblečených podnikateľov, kde sa celá scéna aj s bozkom vášnivo zopakovala. Delon ma zdvihol a zakrútil sa so mnou. Doteraz sa mi z toho krúti hlava. A môj muž to doma pozeral, a vravel, že sa mu zdalo, že v telke vidí povedomé nohy, ale že by som to bola ja, mu nenapadlo.
Alain Delon na večierku vyrazil za mnou ako za starou známou ako naozajstný „Černý tulipán“, presnejšie ako Alain Delon a opýtal sa, odkiaľ som a čo robím.
„Konečne ľudská krásna blízka mladá bytosť, očividne si pomyslel! Nebyť Verony, odíde z Bratislavy našrot sklamaný. Bola som pri tom,“ hovorí dnes o tomto stretnutí moja kamarátka Tina. Obe sme boli pri tom, keď sa na filmy s Delonom chodilo do kina, keď sa o každom novom a nielen francúzskom filme debatovalo, aj pri tom, keď na Slovensku vládla mafia… Dnes je všetko trochu inak, len na Slovensku opäť vládnu v rovnakých šatách, ako na tom večierku, „podnikatelia“, ktorí umeniu nerozumejú.
Videla som s ním všetky filmy, tri, štyri, desaťkrát, na tie bozky ani objatie som nikdy nezabudla, lebo niektoré veci si človek zapamätá na celý život. Francúzsko a celý kultúrny svet smúti. Nielenže nás opustila ikonická postava francúzskej kinematografie Alain Delon, ale jeho odchod podľa mňa urobil bodku za filmom, aký bol a čo znamenal.
On sám si to uvedomoval, keď v jednom z rozhovorov povedal: „Áno, film, ktorý žil a pulzoval, ktorý vytváral skutočné sny, ten film zomrel. Ktokoľvek sa môže skloniť nad jeho mrcinou. Kedysi bolo v kine všetko červené. Červené miesta. Chrám červeného zamatu, hlbokých kresiel, kam sa chodilo ponárať do mieru fantázie. Dieťa s rodičmi. Mladé dievča a snúbenec. Priatelia. Dvíhali hlavu k ohromnému plátnu, ktoré sa vypínalo ako magické nebo a na ňom sa Ingrid Bergman objímala s Carym Grantom.“
Čítajte viac Uložia ho medzi milované psy! Detaily Delonovho pohrebu sú už známe, žiadal aj toto: Nechcem odísť ako Belmondo
Jean Luc-Godard má pravdu: v kine sa dvíha hlava. A nielen v kine, ale aj v divadle. Svet, aj my na Slovensku, viac ako kedykoľvek predtým, potrebujeme ľudí, ktorí držia hlavy rovno a hore…
Život je krásny a krátky, a film je úžasná vec, ja ďakujem, že som to všetko zažila!
„Svět se točí rychle, pane Siffredi, hlavně pro ty, co zůstanou sami.“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
