Pomerne zvláštny pohľad na vec uplatnil napríklad svojho času nacistický pohlavár Hermann Göring: „Keď počujem slovo kultúra, siaham na revolver!“ Niekedy sa výrok pripisuje aj Heinrichovi Himmlerovi, Reichsführerovi SS, čo je však v danom kontexte asi rovnako povzbudivá obluda.
Samozrejme, nešlo o nejaké slová do vetra. Sprevádzalo ich následne pálenie kníh, ničenie „zdegenerovaných“ obrazov, eliminácia umelcov z mnohých oblastí v koncentračných táboroch. Medzitým však padala jedna totalita za druhou a postupným demokratickým vývojom sme sa dostali k tomu, že na revolver, a niekedy oveľa z „menších“ príčin, než ako je ako vznešené poslanie kultúry, už siahajú aj obyčajní občania.
V tejto súvislosti rovno strieľajú (napríklad pre administratívne zmeny v televízii) alebo aspoň pomyselne cinkajú zbraňami v oduševnených demonštráciách a kultúrnych „povstaniach“. Teda v zmesi zápalných finančných tokov a prepletených nevraživých a nežičlivých ideológií. Pritom je spoločnosť práve v tejto oblasti udržiavaná v nenapraviteľnej slepote a krehké kultúrne útvary sú hrubo ohmatávané iba málo senzitívnymi labami.
K zrušeniu estetickej výchovy, ku ktorému došlo z podnetu KDH za ministra Martina Fronca, lebo bolo potrebné túto vzácnu disciplínu nahradiť nesmierne užitočnými lekciami z kresťanskej etiky, kultúru už zastúpili iba sporadické zmienky. O bohatých oblastiach výtvarného umenia, hudby, divadelného, filmového umenia či architektúry dnes už mladý človek počuje v priestore vzdelávania iba veľmi málo. Formuje to, teda za týchto podmienok, aj vcelku pochopiteľný postoj: „A čo ma je do toho? Budem mať lacnejší chlieb?“
Ak dnes zacitujem všeobecne známeho spisovateľa, čitateľ ma obviní z intelektuálneho exhibicionizmu, ak dnes zacitujem filozofa, pochopí to tak, že tým chcem iba „ohúriť“ nejakých iných filozofov. Akoby nevedel, že každý filozof sa musí prehrýzť – obrazne povedané – „vagónmi“ takých myšlienok už počas štúdia, len aby získal svoju aprobáciu v danom odbore.
Ako mu vysvetliť, že „také divadlo“ má svoju svätyňu, že v ňom sa pohybuje vo svete permanentných zázrakov. Sedí síce v miestnej budove v 21. storočí, ale na predstavení sa „prenáša“ do komnaty v Benátkach v 17. storočí. Počas hodinového predstavenia tam niekedy „uplynú“ vlastne aj desiatky rokov. Chodia tam bedári, králi i božstvá. Niekedy dokonca i sochy. Fyzikálne prístroje, ba ani najpresnejšie chronometre z toho však nič neukazujú! Aha! Nie je to logické! Aha! Nedá sa to dokázať! Však čo?
Každý si môže položiť otázku, či mu nebude azda lepšie v polohe jeho každodennej jednoduchosti či biedy, dakedy v tej smutnej lepkavej búdke zostavenej zo stereotypu. Ale odpoveď je dnes, žiaľ, už len na ňom. Nič mu však nezaručí, že to bude dobrá alebo správna odpoveď.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.