Totiž napríklad premena budovy na niečo nesmierne užitočné, napríklad butik, kde by si spoluobčianky mohli nakupovať nejakú peknú bielizeň a k nej aj rôzne farebné háby a spoluobčania nejaké fajn tričká alebo čiapky so šiltom.
Nie je zlá ani myšlienka premeniť budovu na niečo ako zimný štadión, lebo potom by sa dalo korčuľovať nielen počas vianočných trhov vonku na námestí, ale vo vnútri, teda aj v nepriaznivom počasí. Pri vstupe divadla do politického prostredia sa jeho budova najčastejšie premieňa na nejaký tristný morálny problém. Je to prirodzený proces, pretože za peniaze vynaložené na nejakú stavbu či azda rekonštrukciu divadla by sa napríklad dala zrekonštruovať nejaká šikovná politická strana.
Napríklad Za ľudí, samozrejme, keby sa pod vplyvom týchto nemalých prostriedkov do nej vrátili Veronika Remišová a Juraj Šeliga. Nuž ako sa svojho času múdro vyjadril minister hospodárstva Pavol Rusko: „Radšej ako na dokončenie novej budovy SND ‚ja dám’ (!) peniaze na röntgenový prístroj pre rakovinou postihnuté deti!“ Veď aj niektorí labilnejší „divadelníci“ sa pod týmto mocným morálnym tlakom rozhodli a vyslovili tak, že do toho divadla ani nikdy v živote nevstúpia.
Hoci do butiku alebo na röntgen by tam inak išli kedykoľvek a radi. Nuž nevedno, či by tieto deti takýto prístroj „od ministra“ dakedy uzreli, ale podľa toho, ako politik napokon dopadol, sa na to celkom nedalo spoľahnúť už vtedy. Ale to býva v prípade divadla všeobecná politická slabosť. Mohol by sa k tomu azda vysloviť aj nateraz akosi odmlčaný Igor Matovič z hnutia Slovensko, ktorý je inak pri riešení vzťahu či spájania financií a kultúry priamym a živým dôkazom o nezlučiteľnosti týchto dvoch živlov. Na rekonštrukcii historickej budovy SND som sa aj osobne podieľal ako študent gymnázia.
Z dievčat utvorili upratovaciu čatu, so spolužiakmi sme miešali maltu a betón. Zvláštne pritom bolo, akoby pod vplyvom týchto kultúrnych múrov, že nad nami nestál nijaký „panský pochop“, ktorý by nás okrikoval a urážal. Tak sme to miešali, ako nám povedali, a nezaznamenali sme ani nijaké sťažnosti. Naopak. Po skončení prác nám zamestnanec divadla poďakoval a previedol nás „za odmenu“ vo fascinujúcej exkurzii po vynovených priestoroch, pričom nám nesmierne trpezlivo vysvetľoval všetky aspekty tohto pozoruhodného diela.
Dokonca nám na chvíľu zasvietili aj obrovský nový luster, ktorý mal vraj „zožrať prúdu ako menšia dedina“. Nuž bolo to „naše“ mesto, „naše“ divadlo. Všetky veci ktoré sa obnovia a opravia, majú svoj hlbší zmysel. Či už je to hrad, galéria, alebo divadlo. Len nesmieme opúšťať myšlienku, že tieto „veci“ sú tu pre nás. Aby sme z nich vychádzali múdrejší a ľudskejší.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.