Tváre herca aj vedca boli veľmi dôveryhodné, no reklama váhavých nepresvedčila. Pre dôverujúcich očkovaniu bolo pokračujúce váhanie dôkazom, že rozumní ľudia sú na Slovensku obkľúčení tvrdohlavcami, ktorí nechcú prijať poznanie ani od doktorov vied.
Podľa niektorých pozorovaní ľudia dôverujú vede práve (alebo aj) pre tú charakteristiku vedeckého poznania, že objasňuje, ako bolo vytvorené. Pandemický čas však neprial objasňovaniu a diskusiám, bolo nutné veriť. Mnohým dôveru k vede a farmaceutickým spoločnostiam nenaštrbila rýchlosť vyvinutia vakcín. Naopak, znepokojovala ich zaťatá časť obyvateľov, ktorá pátrala na internete po ďalších zdrojoch informácií a posilňovala sa v skepse, že veci môžu byť aj inak, ako tvrdí vláda, spolupracujúci vedci a väčšina tradičných médií. Nie málo presvedčených demokratov začalo schvaľovať izolovanie skeptikov a youtubových kanálov, ktoré mali byť „otrávenými studňami poznania“.
V tom čase aj znalci diela Michela Foucaulta a jeho dôkladného uvažovania o vzťahu vládnutia a pravdy nechceli či nedokázali vidieť autoritárstvo v presadzovaní určitého výkladu vecí ako pravdy, ktorá je nepolitická a nedotknutá rukami a záujmami ľudí či skupín. A zdá sa, že dodnes to nevidia v narábaní s pravdami o riešení klimatickej zmeny, vojny a o ďalších vážnych veciach. Naopak, obhajujú obmedzovanie diskusie o nich ako ochranu demokratických hodnôt.
Za určitým výkladom stavu vecí možno rozpoznať (aspoň my vedci by sme mali) široké koalície rôznorodých záujmových skupín, funkcionárov a profesionálov, ktorí sa spoločne podieľajú na jeho pevnosti a presvedčivosti. To je ošemetná záležitosť, lebo nás rozdeľuje na dva či aj viac táborov.
Zo spolitizovania diskusie o pravdivosti by sme sa však skôr mali tešiť. Pre stav spoločnosti je to tá priaznivejšia, zdravšia situácia. Ak medzi diskutujúcimi je aspoň základná vzájomná úctivosť, chápanie pravdy ako spolitizovanej vedie k rozpletaniu uhlov pohľadu, potrieb a ohrození, ktoré sú s nimi spojené a podmieňujú ten-ktorý výklad vecí. Toto rozpletanie je cesta, akou sa dá dospieť ku komplexnejšiemu výkladu stavu vecí a potom hľadať aj riešenia, ktoré prinášajú čo najmenej škôd (pre tých najslabších).
Nebezpečným stavom je, naopak, presadzovanie jednoznačnej, jednej pravdy ako apolitickej, univerzálnej a nerevidovateľnej. V horlivom hlásaní takýchto právd hoci aj doktormi vied či nobelistami rozpoznajú kriticky uvažujúci ľudia autoritárstvo a nedemokratickú praktiku. A v horšom prípade začnú pochybovať aj o demokratickosti tých, ktorí túto pravdu obhajujú.
Veda, demokratické systémy a ani vášniví demokrati nie sú imúnni voči autoritárskym praktikám. Zvádzajú k nim každodenné spory a netrpezlivosť. Autoritárske praktiky a potláčanie iných verzií reality však môžu vede a demokracii ťažko poškodiť meno. A to je vážna vec.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.